Rozhovor so Janette Štefánkovou: Som šťastná, že môžem pre Vás robiť to, čo ma naozaj baví

Niektorí diváci si možno myslia, že vaša práca sa začína vo chvíli, keď sa spustí živé vysielanie...

To je pravda. Diváci moderátora vnímajú až so znelkou správ a myslia si, že do práce prichádza tak hodinu-dve pred vysielaním. Pravdou je, že do televízie chodím okolo trinástej alebo štrnástej hodiny. Závisí to od toho, či si pripravujem aj popoludňajšie správy.

Čo všetko je teda prácou moderátorky Správ RTVS?

O štrnástej máme pravidelnú poradu. Na nej sa dozviem, aké témy redaktori spracovávajú, čo ma vo vysielaní čaká. Rozdeľujeme si úlohy, hovoríme o živých vstupoch do vysielania. Mojou úlohou je pripraviť texty, ktoré uvádzajú jednotlivé príspevky. Musia by jednoduché, zrozumiteľné, aby diváka uviedli do témy. Pri živých vstupoch si s redaktorom, ktorý sleduje danú udalosť, dohadujem, o čom sa budeme rozprávať. Stáva sa, že do vysielania vstupuje aj odborník k danej téme - aj v takom prípade si s ním treba dohodnúť, akú podobu bude mať jeho vstup vo vysielaní. A potom je tu ešte maskérňa a kostymérňa. Aj to si vyžaduje istý čas, s ktorým treba pred vysielaním rátať.

Moderovanie spravodajského programu si vyžaduje okrem iného určitú dávku serióznosti v prejave. Dá sa to všetko naučiť, alebo to musí mať človek v sebe od prírody?

Zrejme aj-aj. Moderátor by mal pôsobiť najmä dôveryhodne, aby mu divák uveril to, čo hovorí. Aj ja sa stále učím. V spravodajstve som asi 5 rokov a to nie je veľa. Stále sa mám v čom zdokonaľovať.

Kedy sa z niekoho stane dobrý moderátor? Keď sa naučí spontánne reagovať v rôznych situáciách?

Spontánna reakcia je veľmi dôležitá a reagovať tak v spravodajstve, podľa mňa, je oveľa náročnejšie ako v inom type relácií. Dôležité je byť profesionál, zvládať stres, vedieť si poradiť v každej situácii, ktorú so sebou živé vysielanie prináša. Som to ja, kto „predáva“ hotové dielo - diváka nezaujíma, že sú problémy s technikou, že som unavená... Divák sa chce dozvedieť, čo je nové, bez nejakých rušivých momentov.

Moderátor správ by mal byť do istej miery bez emócií, teda neutrálny. Stalo sa vám niekedy, že ste pri niektorých správach bojovali s emóciami?

Pamätám si na jedno z mojich prvých vysielaní v spravodajstve. Bolo to v čase, keď spadlo lietadlo v ruskom Jaroslavli s hokejistami a medzi nimi bol aj Pavol Demitra. Tragédiou žilo celé Slovensko a oznamovať ju nebolo jednoduché. Alebo, keď  som moderovala v rozhlase a fyzicky som nebola úplne fit - kým hrala hudba takmer som od bolesti ležala na stole, ale v momente, keď zasvietila červená, na bolesť som zabudla... O tom to je, moderátor sa musí vedieť odosobniť. Samozrejme, je to v rámci možností. Aj moderátor je len človek.

Mávate ešte trému po dlhoročných skúsenostiach?

Ale áno, rešpekt pred vysielaním je vždy a je to v poriadku, človeka to drží v strehu. V živom vysielaní sa môže stať čokoľvek a niekedy netušíme, čo bude nasledovať, pretože sú technické problémy  - vtedy bije srdce o trochu rýchlejšie. (smiech)

Tomu sa hovorí „čaro živého vysielania“?

Zrejme aj ten všadeprítomný adrenalín ma vie správne naštartovať. A keď ešte k tomu dostanete pozitívnu reakciu od divákov... Je to veľmi príjemný pocit! Mám rada svoju prácu. Je skvelé, že si to môžem povedať. Som pri zdroji informácií, veľa sa dozviem, stále sa učím od kolegov.

Mnoho divákov sa sťažuje, že v správach ukazujú samé katastrofy, tragédie a bulvár...

To je skôr prípad komerčných televízií. Zaujímavé je, že mnohí sa na to sťažujú a pravidelne spomínané katastrofy a bulvár cielene sledujú. Je to akýsi balzam na ich psychiku, keď sa im možno trochu uľaví pri pohľade na to, že sú ľudia, ktorým sa žije ťažšie a majú oveľa väčšie problémy ako oni sami.

Môže sa moderátorovi počas spravodajského vysielania prihodiť niečo horšie ako záchvat smiechu?

Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že zvládnuť takúto situáciu je poriadne náročné. Keď máte vedľa seba kolegu, s ktorým sa veľmi dobre poznáte, stačí pohľad a zvládnuť najbližší vstup je fuška. Tí, ktorí nás dobre poznajú, z nášho prejavu hneď odhalia, že máme „dobrú“ náladu. Bežný divák si to však väčšinou nevšimne.

Za rozhlasovým mikrofónom ste mali istú anonymitu, keďže vás poslucháči nevideli. Museli ste si zvyknúť na kamery, alebo bol prechod prirodzený?

Spomínam si, keď som raz sedela v jednej kaviarni v Žiline a prehovorila som, z vedľajšieho stola sa hneď otočili, lebo im bol povedomý môj hlas. Vždy ma to nejako ťahalo pred kamery, ale zvyknúť si na ne vyžadovalo istý čas.

Ako vždy s obľubou hovorím, pred kamerami nemôžem mať vyložené nohy. Nie, že by som to v rozhlasovom štúdiu robievala, ale môžete si tam urobiť oveľa väčšie pohodlie.

Napríklad známi herci sa občas stanú „verejným majetkom“ divákov, máte aj vy podobné skúsenosti?

Ani nie. Skôr mám skúsenosť, že som ľuďom povedomá, ale nevedia ma presne zaradiť. Mám takú milú príhodu z čerpacej stanice. Tankovala som, prišiel ku mne pracovník pumpy a hovorí mi: „A vás poznám z televízie. Otec je z Košíc, mama z Banskej Bystrice, však?“ A ja na to, že nie, moji rodičia sú z Považia. Pán sa nedal a hovorí: „Minule ste to hovorili, otec z Košíc, mama z Bystrice.“ Tak som povedala, viete o mne viac, ako ja sama, a s úsmevom som odišla zaplatiť.

Ste moderátorka a konferencierka. Aký je v tom rozdiel v praxi?

Konferencierka mi príde ako taký zastaraný výraz. Ale pravdou je, že chodievam sprevádzať aj na rôzne akcie po Slovensku a tomu sa hovorí „konferovanie“, aj keď už sa asi častejšie používa moderovanie.

Pracujete väčšinou vo večerných hodinách, je to pre vás ľahšie, ako vstávať do ranného vysielania?

Keď som moderovala ranné vysielanie v Rádiu Slovensko, vstávala som 3:40 a už o 5:00 som sa prihovárala poslucháčom. Roky predtým som vysielala v rádiách Twist aj Okey od 6:00 ráno. Takže som si vstávania užila až-až. Dnes si rada dlhšie pospím a väčšinu aktivít presúvam na predpoludnie. Po práci už toho veľa nestihnem, iba ak pohárik kvalitného vína a relax.

Čo vypĺňa váš voľný čas? Máte už plány na leto?

Cvičím pod dohľadom trénera a venujem sa tomu celkom intenzívne. Rada bicyklujem, po dlhšom čase som opäť oprášila korčule. Keď mám voľno, užívam si stretnutia s rodinou. Začala sa sezóna, nebudú chýbať posedenia vonku na záhrade, grilovanie, prechádzky s Larou - maďarskou vyžlou, ktorú mám u rodičov. Dobrá kniha, káva s kamarátkami, alebo si rada užívam aj chvíle, keď som sama so sebou. Konkrétne plány na leto ešte nemám, isté je, že pôjdem k moru načerpať novú energiu a aj tento rok prídu na rad talianske Alpy. 

Jeden legendárny rozhlasový moderátor raz povedal, že moderovať živé vysielanie je ako pristáť lietadlom. Mal pravdu?

Bude na tom niečo. Keď sa podarí všetko tak, ako bolo naplánované, je to úžasný pocit. Ja som na seba veľmi prísna a keď niečo nevyjde, chvíľu ma to hnevá. Dôležité je poučiť sa z toho a ísť ďalej.