Rozhovor s Martou Maťovou: Herectvo je pre mňa práca na sebe samej

Na prijímačkách na vysokú školu si vraj očarila komisiu hneď v prvom kole monológom o Marilyn Monroe...

Nemyslím, že som komisiu očarila, asi skôr zaujala témou, ktorú som priniesla. Bola to „Intímna spoveď Marilyn Monroe“. Intuitívne som pospájala jej básne a úryvky z denníka, z čoho vznikol monológ Marilyn Monroe v podaní dvadsaťročnej Marty Maťovej. Chce sa mi smiať aj plakať, keď si spomeniem na to obdobie, brala som sa tak vážne... Keď som bola malá, hovorili mi, že meno Marta Maťová znie ako Marilyn Monroe. U nás doma sa často hrávali jej pesničky a ja som si na ne vymýšľala choreografie v obývačke.

Chcela si byť ako ona?

Marilyn som videla ako osudovú ženu, ktorá žiarila ako slnko. Mala v sebe neopakovateľné čaro a sexepíl, bola skvelá herečka, vedela spievať a tancovať. A takou som chcela byť aj ja. Mimochodom, na prijímačkách na VŠMU som chcela skončiť ako prvá a aj sa mi to podarilo.

Ostala ti rola naivnej, krásnej blondínky alebo si hrala aj iné typy žien?

Marilyn hrala  famózne naivné a krásne blondínky, ale vadilo jej, že ju okolie  vidí iba v tejto polohe. Chcela sa stať charakterovou herečkou, chcela dokázať, že vie zahrať aj dramatické role, preto odišla študovať do New Yorku k Lee Strasbergovi. Ja sa ešte stále hľadám, a to je asi dôvod, prečo je každá moja rola diametrálne odlišná. Myslím, že dobrá herečka by mala byť flexibilná a tvárna. Želám si, aby ma tak na základe mojej práce videli aj ostatní. Našťastie, na škole som mala možnosť zahrať si aj veľmi komplikované role, ako sú napríklad Blanche z Elektricky zvaná túžba od Williamsa, Solange zo Slúžok od Geneta, Mariu z Woyczeka od Buchnera, Marianna z Lakomca od Moliéra...

Niektoré herečky sa boja hrať škaredé ženy. Čo je za tým, ješitnosť?

Myslím, že ješitnosť a mnohé iné negatívne vlastnosti ľudí – žiarlivosť, klamstvo, závisť, neprajnosť... Majú spoločného menovateľa, ktorým je strach. My, herečky, nemáme nárok na strach. To do našej práce nepatrí a vlastne by nikto nemal mať dôvod na strach, pretože je to je jedna z najväčších bŕzd šťastného života. 

Ako si na tom ty so strachom na javisku alebo v bežnom živote?

Sama s ním často bojujem, pretože herectvo je pre mňa predovšetkým práca na sebe samej. Snažím sa strach v akejkoľvek podobe otáčať na výzvu. Myslím, že väčšina z nás, hercov, je na seba citlivejšia, je to prirodzený jav, pretože viac pracujeme so svojimi emóciami a mnohokrát musíme sami seba  vtláčať do polôh a charakterov, ktoré sú nám proti srsti. Okrem toho, herci veľa riešia vzťahy na všetkých úrovniach, pretože je to výrazná časť ich práce.

Natočila si niekoľko seriálov, väčšinou si stvárňovala frivolné mladé koketnice. Neškatuľkujú ťa?

Podľa mňa nie, aj keď to tak chvíľu mohlo vyzerať, lebo dve hlavné hrdinky, ktoré som mala možnosť stvárniť v seriáloch, boli vášnivejšie mladé ženy. Tereza zo seriálu Nevinní koketovala so svojim strýkom, lebo sa doňho zamilovala, a Anna zo seriálu Klan pravdepodobne iba hľadala toho pravého, čo sa jej nedarilo, lebo si neverila a nemala rada samu seba. Obidve boli diametrálne odlišné ženy, ktoré mali úplne iné motivácie ich správania. Snažím sa na svoje role, nech sú akékoľvek, pozerať ako na charaktery, čo znamená, že aj keď je nejaká ich vlastnosť výraznejšia, ja na ňu okázalo nepoukazujem, skôr hľadám dôvody a motivácie správania, aby som mohla zahrať konflikt a zároveň pracovať na ich komplexnosti. Potom nasledovala sestrička Radka v Búrlivom vínne, ktorá síce bola koketná, ale k tomu aj trafená a klebetná, a to už je trochu iná herecká okolnosť.

Točíš nejaký nový seriál v tomto období?

Momentálne sa začína točiť tretia séria českého seriálu Policie Modrava, kde mám rolu milujúcej a vernej pani učiteľky telocviku, Karolíny.

Posunulo ťa účinkovanie v seriáloch profesne? Je pre mladého herca dôležité, aby sa aj takto zviditeľnil?

Jednoznačne mi seriály v rámci hereckej profesie pomohli, pretože v škole sme sa venovali najmä divadelnému herectvu. Filmovému herectvu som sa učila sama so študentami filmovej fakulty, keď sme spolupracovali na ich  študentských filmoch. Mojím debutom boli Nevinní, prvýkrát som stála pred kamerou v hlavnej úlohe a vďaka profesionálnej spolupráci s D.N.A. Production, najmä s režisérom Petrom Bebjakom a kameramanom Martinom Žiaranom, som mala možnosť učiť sa, ako by herec mal pracovať pred kamerou a s kamerou. Tento seriál bol nakrúcaný na filmovú kameru a na každý obraz sme mali 45 minút až hodinu, dnes je to cca 30 minút... Zviditeľnenie je samozrejme dôležité, ale myslím, že dôležitejšie je snažiť sa do každého projektu, do ktorého sa rozhodnete ako herec vstúpiť, dávať najlepšiu časť seba.

Odmietla si už nejakú pracovnú ponuku v divadle alebo v televízii?

Áno, jeden seriál z časových dôvodov. Mala som vtedy pred dvomi premiérami a jednu reláciu v televízii som takisto odmietla, skúšala som inscenáciu v Radošinskom naivnom divadle a nakrúcala Búrlivé víno, nebolo by to zodpovedné vziať si na chrbát viac, ako viem uniesť.

Naozaj platí pravidlo, že keď raz odmietneš, druhýkrát ťa nezavolajú?

To neviem, snáď nie. Verím , že ak sa slušne komunikuje a vysvetlia sa dôvody, pre ktoré to nie je možné, ľudia si budú ceniť váš prístup.

Ako sa ti pracuje v súbore Radošinského naivného divadla?

Pán Štepka s celým súborom sú skvelým príkladom toho, že v divadle môžu fungovať priateľské vzťahy, profesionálny prístup k práci, ale aj radosť z nej. Cítim sa v tomto divadle ako vo vlastnej rodine. Pán Štepka a jeho divadlo oslávilo nedávno deväťtisícu reprízu a ja som bola pri tom. Mala som možnosť zahrať si po boku skvelých hercov, ako je Sväťo Malachovský, Miško Kubovčík či Maruška Nedomová. Toto divadlo je fenomén, je stále vypredané a to je tá najlepšia spätná väzba pre herca a jeho tvorcov.

V hre Zmiešaná štvorhra sa alternuješ s Barborou Švidraňovou, hoci ste, podľa môjho názoru, odlišné typy herečiek.

Každý herec je originál. S Baškou, hoci sme každá iná, bola takisto radosť pracovať, pretože je to skúsená herečka a najmä speváčka. Zmiešaná štvorhra je zasa môj spevácky debut, hoci hodiny spevu som už pár rokov navštevovala, posledné roky u Mojmíra Cabana. Baška bola počas skúšok mojou oporou, konzultovala som s ňou piesne v predstavení, predspievala mi keď som v zbore neudržala tón, dávala mi spevácke rady, čo malo pochopiteľne pozitívny vplyv a ja som sa zasa o krok posunula vpred. A spievam ďalej a niektorí ma dokonca za spev aj pochválili.

Máš aj niekoľko vlastných projektov mimo divadla...

Je to tak, pracujeme na projekte KADU, Kabinet audiovizuálnych divadelných umení, je to vzdelávací seminár o divadle, trvá tri dni, vždy na konci októbra na VŠMU a v Kine Lumiére. Počas týchto troch dní majú diváci možnosť stretnúť sa so zaujímavými hosťami, diskutovať s nimi o divadle a filme. Zhliadnu zaujímave divadelné a filmové projekcie spolu s pedagogickými úvodmi. Projekt bol vytvorený najmä pre študentov umeleckých škôl, ale aj pre odbornú a laickú verejnosť s cieľom edukovať diváka tak, aby sa naučil mať zážitok aj z nepoznaného.

Čo je podľa teba najdôležitejšie pre začínajúceho herca? Pokora, húževnatosť, talent presadiť sa? Alebo niečo iné?

Trpezlivosť, pracovitosť a talent.

(V Zmiešanej štvorhre s Gabrielou Marcinkovou)