ROZHOVOR s Kamilom Mikulčíkom: Realita sa dá zažiť na rôznych úrovniach

NETKY.SK • 30 Apríl 2016, 18:00 • 2 min
ROZHOVOR s Kamilom Mikulčíkom: Realita sa dá zažiť na rôznych úrovniach

BRATISLAVA - Obľúbený herec, spevák a hudobný skladateľ Kamil Mikulčík má popri umení ešte jednu veľkú vášeň, ktorou je cestovanie. Luxusné rezorty dovolenkových destinácií však zďaleka obchádza, so svojou partiou kamarátov sa každoročne vydáva na cesty do krajín, ktoré pre bežných turistov zrejme vôbec nie sú atraktívne. O svoje zážitky napríklad z Etiópie, z El Salvádoru či z Indie sa s nami podelil v krátkom rozhovore.

Otvoriť časovú os

slovakia

left justify in out

Predovšetkým treba povedať, že si skôr veľký dobrodruh než rezortový dovolenkár...

 

Asi treba začať tým, že som s takýmto typom cestovania začal len nedávno, a teda asi pred piatimi rokmi a nebyť toho, že sa pri tom stretla partia výnimočných ľudí, ktorí to dovtedy robili pravidelne, pravdepodobne ani nezačnem. A hneď prvá cesta bol Nepál a India, čo sú destinácie, ktoré sa rozhodne nedajú pomenovať ako vylihovanie kdesi v rezorte. Musím priznať, že táto úvodná šoková terapia prebehla natoľko intenzívne, že som si ju hneď zamiloval. 

 

Veľa ľudí sa bojí cestovať na vlastnú päsť, hlavne do exotických krajín. Ty si nemal obavy pred svojím prvým výletom?

 

Nemal som obavy. Ja som vlastne ani veľmi nevedel, kam idem... Odvtedy máme s chalanmi takú dohodu, že mi nikdy nehovoria dopredu kam,

ktorým smerom a akým spôsobom. Potom som pre nich samozrejme celkom vtipný objekt pozorovania, lebo prichádzam absolútne panensky naladený, bez obáv a predsudkov, a žijem absolútnu prítomnosť. Trasy a cieľovú destináciu nechávam na nich, pretože sú zbehlí, a zároveň vedia, že ja som za všetko...

 

Panensky naladený napríklad v Himalájach, to znie fajn... Aspoň ti povedali, aby si nešiel v tričku a v šľapkách?

 

Jasné! Chalani mi vždy pošlú zoznam vecí, ktoré si so sebou musím zbaliť. Väčšinou mi z toho zoznamu vybehne studený pot, lebo ich chuť vidieť ma skolabovať, sa pochopiteľne, každou cestou zvyšuje.

 

img

(Nepal - Bandipur, "jamovanie" na tamburínach s miestnymi na rannej modlitbe)

 

Takže sa na výlety nijako špeciálne nepripravuješ?

 

Celý rok si hovorím, že by som sa mal špeciálne pripraviť minimálne fyzicky, lebo vidieť mňa, kaviarenského povaľača, trekovať niekoľko dní pod Annapurnou hneď na prvom tripe, kde idem dušu vypľuť a myslím si, že odbila moja posledná hodina, a adekvátne tomu prispôsobím aj svoj vzhľad, je spektakulárny zážitok, ktorý sa ťažko slovami opisuje. Takže zatiaľ chodím pripravený iba mentálne a vždy si hovorím, že čokoľvek príde, budem to musieť jednoducho dať!

 

Ktoré končiny sveta sú pre teba alebo pre vašu skupinku atraktívne? Zdá sa mi, že adrenalín je základná požiadavka.

 

Základná premisa atraktívneho výberu spočíva v krajine viac-menej neschodnej a nezaujímavej pre „zápaďákov“, obchádzajúca davy dovolenkujúcich pripečených tiel do červena, a keď sa k tomu pridruží aj mierna obava z návštevy mesta z najvyššou kriminalitou a počtom vrážd na svete na počet obyvateľov ako pred rokom v San Pedro Sula v Hondurase, tak je to vždy dostatočný adrenalín vycestovať.

 

Niečo na spôsob – hurá, konečne si oddýchneme v najnebezpečnejšom gete v Hondurase?

 

Jasné. Môj obľúbený pokrik je: „Všetci tu zomrieme!!!“ Používam ho pomerne často a rád. Samozrejme, jemne vtipkujem, pretože nikdy nejdeme na hranu. Keď sa človek nespráva ako autista a má minimálnu schopnosť odhadnúť situáciu a vie sa aspoň trošku vcítiť do miestnych pomerov, či už sociálnych alebo filozoficko-náboženských a neprepadne panike, všetko vie prebehnúť pokojne.

 

Napríklad?

 

Napríklad, keď pri nás kdesi v Nikarague, myslím, že to bolo v hlavnom meste Managua, zastavilo auto a počas rýchleho stiahnutia okienka nám týpek povedal, nech nejdeme po tej ulici... Človek si hneď trikrát rozmyslí, či bude pokračovať.

 

Kde si sa cítil zatiaľ najlepšie?

 

Ja som sa v každej z tých krajín, čo som doteraz navštívil, cítil dobre. Vždy a všade sa o mňa skvele postarali. Teda, museli, lebo mám takú nechcenú zásadu, že sa mi na výletoch vždy niečo stane. Aj uprostred Afriky, v Etiópii. Pri výstupe na Simien Mountains som si vytkol členok. Kvôli akejsi ochrane nás sprevádzal chlapík so samopalom, obutý iba v šľapkách. Keď bolo jasné, že s tou nohou ten výstup ešte ďalšie dva dni nevydržím, vybavil osla, na ktorého som čakal menej ako na taxík v Bratislave, a dal som ten výstup ako jeruzalemský kráľ s kohortou a všetkou slávou. Potom na vrchole hory ma ešte rozbolel zub tak, že mi opuchla polovica tváre, a keď som po niekoľkých dňoch bez jedla nedal ranný rituál – káva a ciga, už som vedel, že je zle. A zháňať antibiotiká kdesi v štvortisícovej výške je celkom sranda...

 

img

(Etiópia - Pohorie Simien)

 

Kto ti pomohol? Ten chlapík v šľapkách so samopalom?

 

Tomu som daroval svoje trekové topánky, už som sa na tie šľapky nemohol pozerať. Myslel som, že si ich hneď prezuje, ale dal ich do batohu a šľapkoval ďalej... No a ja som mohol urobiť iba jednu vec. Prestaviť psychiku na iný „default“, že to čo práve cítim, je celkom normálny stav. Fakt mi to pomohlo. Prežil som. A hneď za týždeň som našiel lieky...

 

Nejaká ďalšia zaujímavá príhoda z iného kontinentu?

 

Vždy som sa chcel naučiť surfovať. A keď sa naskytne takáto príležitosť, neváhaš. Zaplatení inštruktori v El Salvádore mi na pláži vysvetlili, ako sa mám postaviť na surfovú dosku a čo mám robiť, keď príde vlna. Bol som v tom naozaj dobrý – na tom piesku... No a keď prišlo na to, že ideme naostro, hneď prvá vlna mi vykĺbila rameno. A potom už dobre známy scenár...

 

Aký je scenár na vykĺbené rameno v El Salvádore?

 

Nasadáš na vlečku nákladiaka do najbližšieho mesta. V nemocnici ti povedia, že lekár príde o dva dni, takže si nájdeš voľne pohodeného chiropraktika na pláži, ktorý ťa upokojí vetou: „Už som to raz robil.“ Povieš mu, že to nie je problém, že mu ukážeš, ako sa to napráva. Pri  slovách, že toho sa už bojí, zrazu prichádza kolega Juraj z našej partie s historkou, ako jeho surf zranil nejakého domorodca do hlavy, a že sa skoro neprebral. Keď potom nakoniec vďakabohu precitol, tak Jurajovi pri odchode ešte do chrbta povedal, že oni dvaja spolu ešte neskončili a že si ho nájde, lebo mesto je malé...

 

Čo urobí normálny človek v tejto situácii v El Salvádore?

 

Necháva naprávanie nedokončené a uteká na prvý autobus z mesta...

 

A ako dopadlo tvoje rameno?

 

Na druhý deň mi ho napravil indián Pedro s dvoma zubami na ostrove Ometepe. Dorazili sme tam po výdatnej osemhodinovej nočnej plavbe loďou, kde sme spali na plážovom lehátku na palube, kde si po pás si mokrý aj so spacákom, lebo strecha bola krátka a celý čas pršalo.

 

A tvoj najsilnejší zážitok bez úrazov?

 

Asi Zlatý chrám sikhov v Amritsare. Človek sa tam dostane iba bosý, na zemi sedia traja sikhovia pri zlatých mikrofónových stojanoch a spievajú pri obrovskej svätej knihe žalmy. Celá tá atmosféra bola nabitá pokojom a energiou, ktorá vo mne potom ešte dlho rezonovala... Človek si ten pokoj odnesie aj domov.

 

img

(India - Zlatý chrám v Amritsare)

 

V čarovnej Indii sú niektoré podmienky naozaj extrémne...

 

Áno. Myslím, že v tomto Indiu nič neprekoná. Povedzme, keď pred hotelom stojí posvätná krava v takej úzkej uličke, že sa ju nedá obísť a musíš čakať, kým sa jej jednoducho uráči pohnúť zadkom, aby si sa dostal do hotela. A gekony či pavúky v kúpeľni ani nerátaš, to je už len otázka zvyku... No a samozrejme na WC chodíš k susedom, lebo to tvoje je tak plné, že sa už viac naplniť nedá... Potom si uvedomíš, že všetko je len dočasné, lebo vieš, že na druhý deň už budeš niekde úplne inde!

 

Vždy a všade si vedel, čo máš na tanieri?

 

Raz sme v Nepále skončili kdesi v horách. Našli sme ubytovanie, kde boli veľmi milí ľudia a výborne sa o nás postarali. Jedlo sa opekalo nad ohňom, ale nevedeli po anglicky, takže sme si nemohli overiť, čo presne sa opeká. Takže sme večerali s spôsobom pokus-omyl... Ráno buď ostaneš na hoteli, lebo nie si schopný ísť ďalej, keďže ťa tá večera totálne prečistila, alebo sa nestane nič. Toto vyzeralo, že je dosť spálené, takže bola celkom istota, že náš nasledujúci deň bude prebiehať štandardne.

 

Sú krajiny, ktoré by si chcel určite navštíviť?

 

Je ich ešte veľa takých, ktoré sú pre mňa zaujímavé, ale zase to nechám na to, ako sa veci vyvinú, a kam nás noha povedie. Každopádne to bude krajina, ktorá bude spĺňať atribút naozaj silného zážitku. Neviem, najbližšie možno Patagónia.

 

Prečo myslíš, že by mali ľudia cestovať?

 

Myslím, že človek s otvorenou mysľou môže prísť počas cestovania na nové veci, objaviť v sebe nepoznané a hlavne zistiť, že realita sa dá zažiť na rôznych úrovniach. Ste obohatení zážitkami, ktoré sa potom vo forme istého nadhľadu dajú preniesť aj do tej našej skutočnej reality. Ja osobne z toho čerpám vždy celý rok. A hlavne, vždy som vďačný za to, že môžem vidieť svet v jeho plnej kráse. A toto platí aj vtedy, keď – povedzme – pri Banskej Štiavnici vylezieš na kopec. Stačí sa vtedy hlboko nadýchnuť a zažívať intenzívnu prítomnosť.

 

img

(Etiópia - Pohorie Simien)

 

 

 

 

 

 

 

 




twiterfacebooklinkedinwhatsapp

Za Netky.sk
Redakcia Netky

Netky
LETNÉ PRÁZDNINY O
00 DNÍ 00 HODÍN 00 MINÚT 00 SEKÚND
logo
Copyright © 2023 PetsoftMedia Inc.
Všetky práva sú vyhradené. Publikovanie alebo ďalšie šírenie správ, fotografií a video správ zo zdrojov TASR, SITA, taktiež z vlastnej autorskej tvorby, je bez predchádzajúceho písomného súhlasu porušením autorského zákona