ROZHOVOR s Judit Bárdos: Nehrám sa na filmovú hviezdu

Už od vysokej školy si prakticky stále pred kamerou, vo vrecku máš niekoľko prestížnych ocenení, ale stále je z teba cítiť veľkú pokoru a skromnosť.

Ďakujem za kompliment! Nehrám sa na filmovú hviezdu, snažím sa zostať takou, aká som bola predtým, než som dostala filmové ceny. V tomto povolaní musím neustále hrať, či už na javisku, alebo pred kamerou. Hrať sa na niečo iné, než som v bežnom živote? Na to teda nemám energiu a nemá to ani zmysel. Okrem toho, každá herecká úloha je iná, každý projekt sa líši od tých predchádzajúcich. To, že mám nejaké filmové ceny, je síce nádherný pocit, ale nepomáha mi pri tvorbe novej postavy.

V Česku točíš svoj druhý film, ako sa cítiš v českej filmovej branži?

Keďže je to môj druhý projekt v Čechách, stále sa tam cítim ako nováčik. Ale musím povedať, že ma to veľmi baví, som medzi tvorivými, talentovanými a usilovnými ľuďmi. Je to radostná práca.

Vo Fair Play si hrala hlavnú úlohu vedľa vynikajúcej Anny Geislerovej. Nemala si pri nej trému?

Keď sa začalo nakrúcanie, s Aňou som sa už trochu poznala z kamerových skúšok, takisto z čítacej skúšky, takže som vedela, že je to fajn človek, ktorý mi, ak bude treba, určite poradí. Trému som nemala, skôr som cítila zodpovednosť, aby naša spolupráca bavila aj ju.

Stvárňovala si profesionálnu športovkyňu, podľa niektorých scén súdim, že nakrúcaniu predchádzala zrejme fyzicky náročná príprava. Športuješ pravidelne?

Príprava bola náročná, trénovala som šesť mesiacov trikrát do týždňa. Nešportujem pravidelne. Behám dodnes veľmi rada, ale zatiaľ v tom nedokážem mať systém. 

V týchto dňoch nakrúcaš nový seriál v Prahe, samozrejme v češtine, v divadlách hráš po slovensky aj po maďarsky. Nemáš z toho chaos?

Áno, občas je to veľký chaos a som z toho nervózna, no napriek tomu ma to nesmierne baví. Vnímam to ako tréning mozgu.  A samozrejme, môžem tak pôsobiť v troch štátoch a spoznávať širšiu kultúrnu oblasť. A koniec-koncov, takúto možnosť nemá každý herec!

Ako si sa popasovala s češtinou?

Nie je to jednoduché, vyžaduje si to veľmi veľkú koncentráciu. Ale je to nádherný jazyk a myslím, že už ako-tak rozumiem českej melódii reči. Dohoda je taká, že ak bude moja čeština vo výsledku veľký "prúser", tak ma predabujú. No urobím všetko pre to, aby sa to nestalo, aby som hrala vlastným hlasom. Držte mi palce!

O čom je tvoj nový seriál?

Odohráva sa v období protektorátu a pripravuje ho Česká televízia. Volá sa Bohéma, má šesť dielov a je o slávnych hercoch a filmároch, akými boli napríklad Vlasta Burian, Oldřich Nový či Zdeněk Štepánek. Moja postava je asi ako jediná fiktívna, ale je silno inšpirovaná slávnou herečkou Natašou Gollovou. Som veľmi zvedavá na výsledok, myslím, že to bude výnimočný projekt.

Vo filme V tichu si hrala klaviristku židovského pôvodu. Ako sa staviaš k téme holokaustu?

Vďaka tomuto filmu som mala možnosť venovať sa dôkladnejšie tejto téme a spoznať hrôzy druhej svetovej vojny a koncentračných táborov. Musím povedať, že som rada, že som toto všetko zažila iba ako filmová postava, ktorú som hrala... Podľa mňa by sa školy tejto téme mali venovať viac, aby sa neopakovali hrôzy z minulosti. 

Podľa niektorých názorov sa točí priveľa filmov na túto tému, čo si o tom myslíš?

Podľa mňa je to téma, ktorá sa nikdy nevyčerpá, pretože mnoho ľudí sa ešte s týmito udalosťami nevyrovnalo a mnohí o nich vedia iba veľmi málo, hlavne z mladej generácie.  Myslím si, že okrem iného aj filmy s touto tematikou môžu pomôcť, aby sa neopakovali takéto tragické chyby minulosti.

Ktorý film bol pre teba doteraz najnáročnejší v oblasti hereckej práce?

Najnáročnejší bol pre mňa jednoznačne film Dom, z veľmi jednoduchého dôvodu – bol to môj prvý film. Celé prostredie, všetko tam bolo pre mňa nové, bola som úplne neskúsená, čo sa týka hrania pred kamerou. Vyžaduje si to úplne inú techniku ako na javisku.

Čo je pre teba náročnejšie – hrať pred kamerami alebo na javisku?

Základ je podľa mňa všade rovnaký – myslieť a cítiť. Je to základ na javisku aj pred kamerou, odlišné sú prostriedky. Pohyb, gesto, mimika. Divadelné herectvo vyžaduje obrovskú energiu smerom von do hľadiska, aby sa príbeh a emócia dostali aj k divákovi sediacemu v poslednom rade. Pri filmovom hraní tá energia smeruje viac dovnútra, aby sa na plátne či na obrazovke objavila nahá, náhodná a realistická pravda. Hranie pred kamerou a na javisku je odlišné, ale pre mňa rovnako náročné.  

Máš svoje herecké idoly?

Idoly nemám, sú však herecké legendy, ktoré sú pre mňa inšpiratívne, ako napríklad Meryl Streep, Marion Cotillard či Kate Winslet. Z režisérov mám veľmi rada Pedra Almodóvara, Larsa von Triera a Quentina Tarantina.

Vieš, že ťa spomínajú ako novú, slovenskú Ornelu Mutti? Podoba tam jednoznačne je, nielen talentom, ale aj krásou!

Áno, párkrát som už počula toto prirovnanie. Dokonca sa vraj podobám aj na Madonnu a  Vanessu Paradise, pretože obe majú medzierku medzi zubami ako ja. A tiež vraj na Marion Cotillard.  Lichotí mi to a beriem to ako milý kompliment.

Cenu Slovenskej filmovej a televíznej akdémie Slnko v sieti si získala za postavu Evy vo filme Dom. Teraz si bola opäť nominovaná na toto významné ocenenie spolu s Emíliou Vášáryovou a s Évou Bandor. Aký je to pocit byť v jednej kategórii s takými úžasnými herečkami?

Bola to pre mňa veľká česť a radosť, patria medzi moje najobľúbenejšie herečky na Slovensku. Sú pre mňa veľkou inšpiráciou v našom remesle, aj čo sa týka osobného prejavu v bežnom živote. Sú to očarujúce ženy a fantastické herečky. S Évou hráme spolu vo viacerých divadelných inscenáciách, takže mám veľa príležitostí pozorovať ju pri práci na javisku.

Keby si si mohla vybrať, s ktorými tvorcami by si chcela spolupracovať v budúcnosti?

Minule som bola na castingu do nového filmu jedného významného režiséra. Ešte neviem ako to dopadlo, preto to nechcem zakríknuť a zatiaľ radšej neprezradím jeho meno. Ale ak by to vyšlo, mala by som veľkú radosť!