Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
25. jan. 2022Gejza
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
21.11.2021 08:00 Kultúra
ROZHOVOR s Johnym Peťkom: „Pokiaľ viem, konkrétny gén, ktorý by spôsoboval vrodenú závislosť, ešte žiaden vedec nepotvrdil. Je to skôr otázka prostredia.“
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
21.11.2021 08:00 Kultúra

ROZHOVOR s Johnym Peťkom: „Pokiaľ viem, konkrétny gén, ktorý by spôsoboval vrodenú závislosť, ešte žiaden vedec nepotvrdil. Je to skôr otázka prostredia.“



Včera ste sa zoznámili s neuveriteľným príbehom Johnyho Peťka, ktorý bojoval a de facto stále bojuje s démonom zvaným alkoholizmus. Našťastie, už vyše piaty rok bez toho, aby si ho dal. Ako naň vyzrieť, sa dozviete v dnešnom rozhovore.


Jedna vec ma pri vašich spomienkach prekvapuje. Ako si toto všetko, čo popisujete vo svojich knihách, môžete po toľkom alkohole vôbec pamätať?

 

S touto, pre mňa úsmevnou otázkou, sa stretávam na besedách bežne. Samozrejme, mával som „okná“, ba dokonca aj celé „výkladné skrine“, ako sa zvykne hovoriť o strate pamäti po prežúrovanej či prechlastanej noci. Ale boli aj svetlejšie okamihy, keď som bol šťastný, že si vôbec niečo pamätám, a tak som si to fixoval do tej mojej „poslednej neprepitej bunky.“ Bežný človek, bežný konzument, sa tak nesústreďuje na prežité veci a necháva ich voľne plynúť. Časom sa z jeho spomienok vytratia. No a pri písaní mojich kníh mi často hodia lano moji starí známi a priatelia, s ktorými som v kontakte na sociálnych sieťach. „Johny, a pamätáš, keď sme boli tam a tam a ty si….?“ -  Jéj, jasne, do prdele, a ty si zas to a tamto… Díky moc. Na to by som úplne zabudol!“ Poznal som dokonca jedného závisláka tesne po revolúcii, keď ešte neboli mobily, ktorý nechcel veriť, že by bol schopný stvárať také opičie neprístojnosti, aké popisovali jeho parťáci z predošlého dňa a kde všade sa deň predtým spíjal. Vyriešil to šalamúnsky. Zavesil si na krk fotoaparát a stále sa fotil. Na druhý deň si ten svoj „príbeh“ sám vyskladal po vyvolaní fotiek.

  

Zrejme bol potom dosť vydesený. Druhá vec, ktorá ma prekvapila, bolo to, že počas písania spomienok z vysokej ste sa na tri dni zrútili, čo vás samotného prekvapilo. Viete vysvetliť, prečo sa to stalo?

 

Tým, že dávam na papier vnútorne citlivé a mnohokrát osobné bolestivé spomienky na rovinu a bez príkras. Každý človek si nesie životom so sebou istú vec, ktorá ho kedysi veľmi zranila a nerád na ňu spomína. A možno o nej vie len on sám. Len čo sa mu po čase opäť vybaví v pamäti, snaží sa ju čo najrýchlejšie z hlavy vytesniť. No ja som sa v tej veci počas písania musel doslova pitvať, keď som hľadal tie správne a najvýstižnejšie slová stále dokola… A to ma zlomilo. Druhú knihu som vlastne dopísal len vďaka podpore svojej korektorky, ktorá to ľudsky pochopila a dala mi čas. Bolo už len na mne, či sa s tým dokážem vysporiadať a nezabaliť to. Úprimne, bol som z toho dosť mimo. Počítal som snáď so všetkým, čo sa môže stať po zverejnení môjho životného príbehu alkáča natvrdo, po pravde a bez cenzúry, ale že ma písanie dá do kolien, to nie.

 

Počas písania druhej knihy sa poriadne vytrápil.

 

Tretia vec, ktorá ma prekvapila, bola jedna vaša návštěva v Bratislave, kedy ste mi priniesli fľašu tvrdého alkoholu. Ja som si to vysvetlila tak, že ste sa potrebovali otestovať v tom zmysle, že zájdete do obchodu medzi regále s alkoholom, niečo vyberiete, potom ho kúpite a vydržíte sa naň pozerať a neotvoriť ho, až kým ho neodevzdáte tam, kde chcete. Pochopila som to zle?

 

Nebolo to o tom. Je to taký blbý zvyk nás Slovákov, že keď prídete k niekomu na návštěvu, prinesiete fľašku, či už z vďaky, alebo na znak priateľstva. Na jednej strane som si netrúfol predpokladať, že môžete máť problém s pitím aj vy a na druhej strane som tým chcel naznačiť, že nie som zarytý odporca alkoholu, nementorujem ľudí, nezakazujem a ani neodsudzujem tých, ktorí vedia piť s mierou a príležitostne. Vybudoval som si rokmi abstinencie istú mieru nadhľadu nad svojím životným problémom závislosti a nerobí mi problém, ak si predo mnou niekto dá pivo, či víno. Jediné, čo neznášam, je už chlastom páchnúci človek a ešte k tomu otravný. Vidím v ňom totiž seba a je mi z toho na grcku. Abstinenciu beriem ako slobodu a vykúpenie, a nie strach pozrieť sa čo i len do výkladu potravín. Chlast je u nás všade, a to nechcem radšej hovoriť o reklamách naň, či už v masmédiách, na sociálnych sieťach, či bilboardoch. Propagovať v záujme zisku látku, ktorá zabíja, ničí rodinu a degeneruje náš národ, je pre mňa choré. To potom rovno dajme priestor propagácii drog! Nie je totiž žiaden rozdiel medzi alkoholikom a narkomanom!

 

Súvisiaci článok:  SKUTOČNÝ PRÍBEH alkoholika: Ako višňa v čokoláde

 

Pokiaľ viem, z rodiny ste nemali genetické predpoklady k alkoholizmu. Čo za diabol vás teda posadol?

 

Pokiaľ viem ja, konkrétny gén, ktorý by spôsoboval vrodenú závislosť, ešte žiaden vedec nepotvrdil. Je to skôr otázka prostredia, v ktorom dieťa vyrastá. Keď vidí odmala, že piť je „normálne“, ukladá sa mu to do podvedomia. Neskôr si pravidelným popíjaním závislosť vybuduje. Alebo sa mu alkohol zhnusí, keď je svedkom trebárs násilia v rodine pod vplyvom alkoholu. Rovnako si človek môže závislosť vypestovať po nejakom traumatickom zážitku, tragickej udalosti, rozvode, neustálom strese, či životnom sklamaní, keď hľadá únik a chvíľkové uvoľnenie a odpútanie sa od reality, čo alkohol svojím spôsobom ponúka, Ale pozor, len určitý čas. Ak to včas nezastavíte, prevalcuje vás a stanete sa jeho otrokom. Vnútorná bolesť, smútok či depresie sa len znásobia.

 

U vás to išlo pomerne rýchlo. Kedy ste si začali uvedomovať, že vám pitie prerastá cez hlavu a prečo ste s tým pomerne dlho nič nerobili? Ako ste uvažovali? Uvažovali ste vôbec, alebo bola tá, nazvime to rozkoš z alkoholu, silnejšia? Veď ste vedeli, že sa na vás hnevá rodina, frajerky, kolegovia… Bolo vám to jedno?

 

Na vysokej škole po prvých ťažkých absťákoch, keď človek náhle vysadí svoju drogu, čiže u mňa alkohol. A to je jedno, z akej príčiny. Či už ste nezohnali v ten deň prachy na chlast, alebo ste sa chceli vrátiť do „normálneho“ života, alebo už účinok alkoholu nezaberal a prepili ste sa do tzv. triezva, keď je vám vkuse zle. V tých časoch som nemal ani šajnu o tom, že je to nejaká psychická choroba, ktorá sa dá liečiť. Nemali v tom jasno ani samotní psychiatri. Bol si braný jednoducho ako ožran a vyvrheľ spoločnosti, čiže „socka“. Človek si počas prvých rokov pitia ani neuvedomuje, že by mohol mať s chlastom problém. Červená kontrolka vám zasvieti, až keď ten alkohol do seba doslova lejete nasilu, len aby ste sa vyhli absťáku a tým šialenosťam, ktoré spôsobuje – triaška, zimnica, skľúčenosť, strach zo samého seba, strach z tmy, vidiny, panika, nespavosť, neschopnosť prijať akékoľvek jedlo, zhrozenie z obrazu v zrkadle, chuť to všetko rýchlo ukončiť samovraždou z bezmocnosti a podobne. Vy si aj uvedomujete, že sa vám to vymklo spod kontroly, že ubližujete najbližším, prichádzate postupne o všetko, na čom vám predtým záležalo a čo ste najviac milovali… ale ten neskutočný strach z abstinenčného syndrómu vás núti piť a stále. Zostanete len vy a fľaša, či množstvo poschovávaného alkoholu všade dokola, aby vás nebodaj nezaskočil moment, že ten váš démon nie je okamžite „nápomocný a po ruke.

 

Na besede v martinskej knižnici.

 

 

Zastavenie ťahu je záležitosť, ktorá si už pýta spoluprácu alkoholika, musí o ňu požiadať sám a do tej nemocnice prísť. Vy ste ich absolvovali niekoľko. Prečo? Ako také zastavenie ťahu vyzerá? A prečo ste potom väčšinou začali piť znova?

 

Zastaviť ťah vie spočiatku aj samotný alkoholik tým, že sa tri dni trasie v posteli. V neskoršom štádiu závislosti je už náhle vysadenie závislej látky život ohrozujúce. Často vtedy dochádza k epileptickému záchvatu, alebo deliriu tremens, čo je smrteľný stav. Ak tomu chcete predísť a máte v sebe ešte pud sebezáchovy, je dôležité vyhľadať akútnu pomoc na psychiatri a nechať sa hospitalizovať. Ste pod dohľadom lekára, ktorý vie, akými medikamentmi a infúziami je možné vás z toho najhoršieho dostať, de facto zachrániť vám, s prepáčením, riť. Trvá to celé pár dní a potom vás prepustia, ak si to ten dotyčný nerozmyslí hneď na druhý deň, nepodpíše reverz a neujde do prvej krčmy. Tá túžba piť a strach z toho, že mi chcú vziať toho môjho démona, bez ktorého si už nedokážem predstaviť svoje bytie, je nepopísateľná. Ak to človek prekoná, optimálne je priamo zo zastavenia ťahu na psychiatrii nastúpiť odvykaciu liečbu. To je však u nás takmer nemožné, keďže liečebne sú preplnené a na voľnú posteľ sú poradovníky aj niekoľko mesiacov. A to je najväčší kameň úrazu, pretože závislý človek síce zastavil ťah s pomocou psychiatrov, ale v hlave to poriešené nemá. A tak skôr, ako nastúpi na liečbu, tomu prepadne znova. No a na liečbu vás pod vplyvom a po neabsolvovaní detoxu (zastaveniu ťahu) nepríjmu. Takto je to začarovaný bludný kruh a mladí ľudia umierajú na ulici.

  

Prvé liečenie vo Veľkom Záluží sa u vás minulo účinkom. Antabus, po ktorom sa musí vypiť alkohol, aby vám bolo zle, vám nepomohlo. Vy ste ho jednoducho prepili. Ako je to možné? Prečo nezabral?

 

To bolo ešte v roku 1994. Mal som vtedy 24 rokov a liečba bola naozaj postavená na Antabuse. Vypiť si naň sa rovná takmer istej smrti. Oni si vtedy mysleli, že prestaneme piť zo strachu o svoj vlastný život, že budeme chodiť pravidelne dvakrát do týždňa k psychiatrovi a ten nám podá tento „zázračný“ liek. Zabudli však na jedno. My strach zo smrti nemáme a keď nás chytí „šajba“ či tzv. slina, je nám to jedno. Alkohol je u nás na prvom mieste. A ak to nemáme v hlave v poriadku, neprijmeme svoju chorobu, nepochopíme ju, neprehodnotíme svoj život, neobrátíme ho mnohokrát úplne naruby, nezmierime sa s myšlienkou, že už nikdy nemôžeme, resp. nechceme siahnuť po poháriku, neurčíme si životné priority a hlavne, aspoň v mojom prípade, pravé životné hodnoty, tak nemáme šancu sa z tých sračiek vyhrabať a čaká nás zákonite sa blížiaca predčasná smrť.

 

Debatovať o alkoholizme bol aj v leopoldovskej väznici.

 

 

Druhé liečenie v Pezinku vám pomohlo, lebo ako hovoríte, bolo hlavne o hlave. V čom je teda ten rozdiel?

 

To sa už písal rok 2003, diagnostikovanie choroby lekármi postúpilo rovnako ako ich metódy psychoterapeutických sedení, kedy nikdy neviete, ktorá myšlienka či slovo vám môže doslova zmeniť život od základu a posunúť vás k abstinentskému životu a pokore. Ale hlavne, zjavne som dospel vnútorne, prišiel môj „čas“ a všetky koliečka zapadli na správne miesto. Rovná sa to takmer zázraku. Je nás totiž veľmi málo v porovnaní s tými, ktorí to nezvládli a nie sú už, žiaľ, medzi nami.

 

 V istom období ste vydržali 10 rokov abstinovať, čo je skutočne veľmi dlhý čas. A potom ste do toho padli znova. V čom bol problém?

 

Málo je abstinentov a ešte menej tých, ktorí to zvládli do konca svojho života. Recidíva, čiže prinavrátenie sa k závislej látke po istom časovom období, je takmer bežná. Otázkou ale je, či ten dotyčný okamžite vyhľadá pomoc, alebo si bude nahovárať, že to tentoraz zvládne sám a naučí sa dokonca piť kontrolovane. Nenaučí. Nikdy to nevedel a ani vedieť nebude! Dokonca to bude oveľa horšie, ako to pitie pred začatím abstinencie. V relatívne krátkom čase to má na telo i psychiku veľmi tragický dopad. Závislý začne svoj odrazový mostík presne tam, kde pred rokmi skočil. Čiže ako totálna troska. To je úkaz, ktorý sa snažia ťažko vysvetliť aj samotní psychiatri. Na besedách to zvyknem prirovnávať k Sahare, na ktorej roky nepršalo. Keď po x rokoch padne náhodou pár kvapiek, všetky skryté semienka trávy začnú nasávať vlahu ako zbláznené, len aby sa im podarilo rýchlo vyklíčiť, lebo nevedia, kedy sa im dostane opäť takáto príležitosť. Tak nejako asi funguje náš mozog a myslenie závisláka.

 

K dnešnému dňu už opäť šiesty rok abstinujete. Je to ťažké? Myslievate na alkohol, dali by ste si? Ako a čím odháňate dotieravé myšlienky? Prichádzajú často? Pokúšajú?

 

Je to všetko pre mňa oveľa jednoduchšie ako abstinovanie pred recidívou. Svojím spôsobom mi veľmi pomáhajú besedy, či kontakt s ľuďmi, ktorí ma žiadajú o pomoc. Mám tak totiž záväzok nielen pred sebou, mojou rodinou a milovanou dcérkou, ale aj pred, pre mňa cudzími, ľuďmi. Nesmiem ich sklamať. A zvlášť vtedy, keď vo mne vidia nejakú nádej a možný „recept“ na abstinentsky život. Nemôžem vodu kázať a víno piť. Samozrejme, že sú dni, kedy by človek do všetkého “praštil“ a išiel si vyžrať tak, ako som bol naučený. Zvlášť v tejto, na psychiku veľmi náročnej dobe. Závislostiam počas kovidu prepadli mnohí moji známi, do ktorých by som to v živote nepovedal. A takmer sa o tom nikde nehovorí, nepíše, neuvádzajú sa štatistiky úmrtí. Pri zdravom tiezvom rozume ma drží ťažká fyzická práca v prírode. Nemám čas vysedávať na zadku a hrať sa s myšlienkou, či si dnes vypijem. Snáď mi to vydrží. Preto si vôbec neviem predstaviť, ako tie obmedenia, príkazy, zákazy, nariadenia, masírovanie mozgov a všetky tie lockdowny zvládajú ľudia zavretí medzi štyrmi stenami. Tam by som určite scvokol a po večeroch sa ožieral. Ani si to radšej nechcem predstavovať. Poznám sa už, chvalabohu, veľmi dobre.

 

 Ako ste spomínali, radíte ľuďom, ktorí majú podobné problémy, aké ste mali vy. Čo? Ako je najlepšie prestať? Kam sa obrátiť? A keď sa to podarí, ako žiť ďalej a nespadnúť do toho znova? Anonymné kluby pre abstinentov? Stačí to?

 

Na väčšinu týchto otázok som sa snažil odpovedať. Univerzálny recept neexistuje. Keby som ho mal, možno by som dostal Nobelu cenu za záchranu miliónov ľudí po celom svete. Každý si musí nájsť svoju vlastnú cestu, ktorá ho drží pri triezvosti. Kluby abstinentov sú tiež jedna z možností.

 

Počas besied na základných školách stretol, žiaľ, niekoľko žiakov, ktorí mali podobný problém v rodine.

 

Prestať piť je jedna vec, druhá dať sa dokopy zdravotne, pretože zrejme netrpí len pečeň, druhá. Dá sa to?  

 

Choroby sa paradoxne začnú plne prejavovať u závislého až počas abstinovania. Nemali kedy vyplávať na povrch, resp. neuvedomovali sme si ich, keďže ich prevalcovával chlast. Samozrejme, že u každého alkáča si to vyberie svoju daň a tie roky pitia ho zdravotne dobehnú. Obzvlášť psychika dostane na frak. A od tej sa odvíjajú všetky ostatné choroby.

 

Teraz jedna pikantnejšia otázka. Hovorí sa, že alkoholici mávajú, slušne povedané, slabšie libido, ale u vás to bolo presne naopak. Čím viac ste pili, tým väčšiu chuť na sex ste mali…  

 

Je to zvláštne, ale musel som mať riadne druzgnuté. Vtedy bol ten chtíč nezastaviteľný. Alkohol odbúrava všetky zábrany. Preto sa z nás stávali aj veľmi promiskuitní ľudia. A čo si niekto v knihe vysvetľuje ako moje chvastanie sa, verte, že na seba vôbec nie som pyšný a tie rána, keď sa zobudíte vedľa akejsi cudzej ženy, je vám zle a hľadáte s holým zadkom po zemi len nejaký zvyšok chlastu či špak, neprajem zažívať dennodenne ani najväčšiemu neprajníkovi. Je za tým časom množstvo ťažkých depresií.  

 

  Keď sme spolu telefonovali, padla reč aj na priateľov, povedali ste, že ich veľa nemáte. Je to následok vašej cielenej separácie alebo životné skúsenosti? Znamená abstinovať odstrihnúť sa od života úplne?

 

Samozrejme, že mám pár priateľov. Len, bohužiaľ, táto vírusová doba nedáva príliš veľa možností stretávať sa. Nehovoriac o tom, že každý jeden má dnes milión svojich problémov, rieši svoju ďalšiu existenciu a snaži sa prežiť bez toho, aby sa nezbláznil. Stále tvrdím, že najväčší blázinec je vonku na ulici, za múrmi psychiatrie. Všetko to, čo sa okolo nás deje, a ako sa zmenili ľudia vo svojej podstate. A to nechcem byť pesimistický. Čo sa týka môjho úniku do prírody, pod horu, k ranču, ktorý sa snažím vybudovať, som šťastný, že túto možnosť mám. Je mi tam dobre.

 

   



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: Netky Felícia Boronkayová

Foto:  Archív Johnyho Peťka, Blanka Ulaherová



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok