ROZHOVOR s Janou Gavačovou: Jazz je pre mňa odmenou

Vyštudovala si herectvo na VŠMU, vždy si bola výrazne spojená s hudbou? Kedy si začala spievať?

K hudbe som mala blízko vždy. Mala som skvelú učiteľku klavíra, hovorila mi k skladbám príbehy a na tanečnej som mala tiež výborné pedagogické vedenie, dalo mi to základ na celý život. Neskôr na strednej škole som sa nevedela rozhodnúť, v čom mám pokračovať ďalej. Študovala som totiž francúzske lýceum, ktoré bolo dosť náročné, napokon som sa kvôli škole musela v sedemnástich vzdať tancovania, ale potom som začala chodiť na gitaru. Vždy som si spievala, ako dieťa som sa však dosť hanbila. Prišlo to tesne pred štúdiom herectva, venovať sa spevu poctivo ma „prinútil“ až muzikál.

Máš za sebou veľa úspechov na rôznych jazzových podujatiach. Máš medzi slovenskými umelcami mentorov? Od koho si sa najviac učila?

Jazz sa učím hlavne od inštrumentalistov. Niektorých počúvam ako hrajú, k iným chodím na hodiny. Chodila som napríklad k Radovi Tariškovi a teraz, keď povinnosti dovolia, chodím na hodiny aj ku gitaristovi Ľubošovi Brtáňovi, s ktorým spolu aj hrávame. Na VŠMU sme ako herecký ročník mali spev s Adrienou Bartošovou. Veľa nás naučila o výraze a rozprávaní príbehu v speve. Príbeh je presne to, čo má spoločné jazz a herectvo. Spev ale potrebuje techniku a jazz hudobné vzdelanie. Na technike som začala intenzívne pracovať s Mirkou Marčekovou, chodila som na hodiny ku Gáborovi Windánovi do Budapešti, mala som hodinu u gospelového speváka Mela Canadyho a dnes cestujem do Prahy za skvelou pedagogičkou Hankou Peckovou.

Tvoj repertoár je veľmi široký – od francúzskych šansónov cez pop až po brazílsku bossa novu. Ku ktorému žánru máš najbližšie?

Mám rovnako rada jazz aj šansón. Keďže viem po francúzsky, nemusím spievať „kon žere travú“...  Ale napríklad z dobrého popu sa tiež veľa učím. Brazílska bossa zase vyžaduje špecifickú farbu hlasu, ktorú zrejme mám a podľa spätnej väzby divákov a muzikantov to znie odo mňa vraj veľmi pekne...

Špeciálne šansóny aj bossa nova sú nabité emóciami. Vkladáš do nich svoje osobné výpovede?

Áno, vždy čerpám zo seba, zo svojich zážitkov a skúseností. Vždy viem, o čom spievam a mnohé príbehy sú mi známe z môjho života. Je to výhoda, rovnako ako pre herca je výhoda osobná skúsenosť. Pri speve ale treba vedieť ešte mnoho iných vecí. Bossa nova je napríklad v tomto veľmi zvláštna, vyžaduje si špeciálne frázovanie, pri ktorom herecké spievanie veľmi neobstojí. Mnohé texty sú nostalgické a smutné, pritom si mnohí myslia, že ide o veselú hudbu, lebo pochádza z Brazílie.

Brazílska portugalčina je vraj jeden z najsexy jazykov. Súhlasíš?

Súhlasím, ale francúzština za ňou nijako nezaostáva. Verím tomu, že každý jazyk je sexy. Záleží na tom, kto ním hovorí.

Ovládaš niekoľko cudzích jazykov. V ktorom – okrem slovenčiny – sa cítiš najviac doma?

Najpohodlnejšia mi je francúzština a angličtina, tieto cudzie jazyky ovládam najlepšie. Mám rada aj španielčinu, používam ju menej, ale nemám s ňou problém. Brazílsku portugalčinu sa učím zatiaľ sama, pomáhajú mi pesničky, napríklad Aguas De Marco (Marcové vody) od Toma Jobima, kde je približne sto podstatných mien.

Na tvojom debutovom albume Biele noci spolupracovali renomovaní umelci z Čiech, Poľska, Maďarska a spolu s nimi, samozrejme, naši výborní slovenskí muzikanti...

Som na to hrdá a veľmi si cením, že bolo konečne možné, aby sme sa môjmu albumu začali venovať vďaka podpore BSK, SOZA a Poľského inštitútu. Snažila som sa spojiť vlastnú jazzovú tvorbu s folklórom zo Slovenska, Čiech, Poľska a Maďarska. Aranžmány mi napísali naozaj veľké mená, akými sú klaviristi a skladatelia Kalmán Oláh z Maďarska a Nikola Kolodziejczyk z Poľska, popredný český trubkár a aranžér Miroslav Hloucal, z našich najlepších klaviristov Ľuboš Šrámek a Ondrej Krajňák a objav na jazzovej scéne, vynikajúci gitarista Ľuboš Brtáň. Každý aranžér prišiel nahrať svoje aranžmány, čo bolo pre nás veľkou cťou a radosťou, ale zároveň aj výzvou. Kontrabas a basgitaru nahral skvelý Martin Kapusník a bicie nástroje jeden z najžiadanejších bubeníkov, Marián Ševčík, a tiež Michal Fedor, ktorý spolupracuje s Petrom Lipom či s Andrejom Šebanom.

Vraj budeš spievať na albume po maďarsky aj po poľsky!

Je to pre mňa výzva a veľmi sa na to teším. Už to mám aj „odklepnuté“ od pána Kálmána Oláha aj od Nikolu Kolodziejczyka!

Pri tom všetkom pravidelne organizuješ svoj projekt Džez v príbehoch / Noci s ikonami džezu...

Tieto koncerty sú pre všetkých, ktorí majú radi kvalitnú hudbu a radi sa o nej dozvedia aj niečo viac. Keď som začala spievať, veľmi som obdivovala a dodnes obdivujem našich jazzmenov. Nevedela som sa dopočúvať, ako hrá Gabo Jonáš, Ľuboš Šrámek, Ondrej Krajňák, Marian Ševčík, Radovan Tariška a ďalší. Mrzelo ma, že publikum prišlo do klubu v prvom rade najesť sa alebo na drink, a zároveň som odvšadiaľ dostávala otázky: „Prečo chceš spievať práve jazz? Veď to je nepočúvateľná hudba! Muzikanti sa iba pretekajú v sólach a súťažia, kto má väčšie ego...“

Myslíš, že ľudia majú obavy z jazzu?

Možno tí, ktorí ho až tak nepoznajú... Snažila som sa vysvetliť, že to nie je vždy tak s tými muzikantmi a vlastne vtedy vznikol nápad Džezu v príbehoch. Mojím cieľom je, aby sa diváci prestali báť tohto úžasného žánru... V čase zlatej éry jazzu to bola populárna hudba, ktorú hrali v rádiách a publikum ju milovalo. Najznámejšie skladby písali skladatelia amerických muzikálov a filmovej hudby. Z týchto popových pesničiek vznikli neskôr jazzové štandardy, z ktorých každý má svoj vlastný príbeh, dokonca nie jeden. A práve tieto príbehy rozprávam a spievam ľuďom na koncertoch. Od septembra budeme pokračovať s Džezom v príbehoch v priestoroch klubu Hlava XXII v centre Bratislavy.

S tvojou kapelou Jana Gavačová Quartet vystupujete hlavne v kluboch a na rôznych podujatiach. Máš medzi kolegami obľúbencov?

Všetci muzikanti sú moji najobľúbenejší kolegovia! S kapelou, ktorú tvoria moji najbližší – Martin Kapusník, Vlado Máčaj, Ľuboš Brtáň, Marián Ševčík – a s najbližšími občasnými alternáciami Rafaelom Gillerom, Jurajom Šušaníkom vystupujeme v kluboch, na rôznych kultúrnych podujatiach a na súkromných večierkoch. V kluboch hráme väčšinou jazz, bossa novu, pop a šansón. Na súkromných večierkoch prevláda žáner, ktorý si vyberie klient, repertoár máme na všetky možné príležitosti.

Cítiš sa lepšie v komornom prostredí, alebo máš radšej široké javiská pred veľkým publikom?

Cítim sa dobre všade, pretože každý priestor má svoju výhodu a vyžaduje iný prístup. Malé kluby sú úžasné atmosférou, ktorú vytvára publikum spolu s nami. S väčšími javiskami mám skúsenosť skôr ako herečka, keď som účinkovala v SND alebo na Novej scéne. Som za to veľmi vďačná. Napríklad s projektom Šansón v príbehoch sme vystupovali aj na námestiach. Letné koncerty priniesli super zážitky,  publikum tancovalo vláčik po celom námestí. Je to dôkaz, že aj šansón s prvkami jazzu vie roztancovať ľudí! Už teraz sa tešíme na letné koncertovanie, napríklad na Provensálskej noci na Zochovej Chate.

Keby si preferovala „masovú hudbu“, mám pocit, že by si možno mala koncertov viac. Alebo sa mýlim?

Ja mám rada aj kvalitnú „masovú“ hudbu, dokonca si myslím, že ju dokážem celkom slušne interpretovať, keďže sa neustále vzdelávam a pracujem na sebe. Jazz je pre mňa odmenou. Teším sa z neho, je to ďalší jazyk, ktorým sa dorozumievame aj bez slov. Jazzmeni dokážu niekedy spontánne vytvoriť poklad, ktorý má hĺbku, príbeh a remeslo. Som veľmi citlivá na kvalitu... Mne veľmi záleží na tom, aby bol každý koncert pre poslucháča jedinečný, aby dýchal a žil hudbou.

Mnoho začínajúcich umelcov bojuje hlavne s materiálnymi prekážkami...

Ja už nebojujem s ničím. Boje som uzavrela zhruba pred rokom, keď som si myslela, že je dobrý nápad nájsť si ešte jednu prácu. Mali ma za lacnú pracovnú silu, hoci mám skúsenosti aj vzdelanie. V istom bode som si povedala, že stačilo a vzdávam sa nekorektných ľudí. Teraz je to naozaj super. Snažím sa fungovať tak, aby som robila svoju prácu dobre a tiež aby som bola so svojím životom spokojná. Človek sa predsa potrebuje mať dobre!

Prezraď mi tvoj hudobný sen...

Je veľmi jednoduchý. Chcela by som sa venovať iba hudbe a produkovať jeden vlastný album ročne. Najlepšie by bolo, keby všetko ostatné, ako manažment, marketing a v neposlednom rade fundraising, mal na starosti niekto iný, na koho sa môžem absolútne spoľahnúť. Zatiaľ je to utópia. Isté je, že chcem komunikovať hudbou z duše do duše. Taká komunikácia je pre mňa najkrajšia.

Vinícius Moraes v jednej zo svojich legendárnych skladieb spieva s Tomom Jobimom „Tristeza não tem fim, Felicidade sim“, teda „smútok nemá konca, šťastie áno“. Myslíš, že má pravdu?

Ak tým básnik myslel to, že šťastie si človek veľakrát uvedomuje, až keď ho vystrieda smútok, tak s ním súhlasím. Najradšej by sme poslali ten smútok tam, odkiaľ prišiel, ale on odíde až vtedy, keď sa s ním zmierime. Ja sa skôr prikláňam k pesničke Águas de Marco. Je o období dažďov, ktoré veštia konce a prirodzene aj nové začiatky.