ROZHOVOR s herečkou Dominikou Kavaschovou: Nikdy som sa nebála povedať svoj názor

Po skončení štúdia ste sa stali členkou Slovenského národného divadla. Ako Vás prijali medzi seba starší kolegovia?

Nemám pocit, že by v mojom prípade prebehlo nejaké to „prijatie“. Myslím si, že majú iné priority a hodnoty, ako skúšať mladú absolventku, ktorá vedľa nich na javisku práve rozbieha svoju kariéru. Určite ma neberú ako konkurenciu. Všetci veľmi dobre poznajú moju situáciu, pretože aj oni takto začínali a v divadle je prirodzené, že súbor sa z času na čas mení. Myslím, že je pre nich dôležitejšia ľudská stránka, profesionálny prístup, pracovné nasadenie. Na druhej strane, od prvého ročníka som v SND hosťovala ako študentka, takže mnohí z mojich kolegov ma už poznajú niekoľko rokov.

Ako čerstvá absolventka ste sa museli viac snažiť, aby ste dokázali, že do súboru SND naozaj patríte?

Poznám veľa kolegov, ktorí by - podľa môjho názoru - patrili do súboru Národného divadla a nie sú tam. Podľa mňa by mali tvoriť herecký súbor vo všeobecnosti ľudia s rôznym výzorom. Mali by v ňom byť nízki, vysokí, tuční, chudí, škaredí aj krásni zároveň, ktorí sú seberovní svojimi schopnosťami a talentom. Na vysokej škole som sa veľmi snažila, aby moju prácu ocenili pedagógovia a ľudia z branže a som si istá, že na tom rovnako záležalo aj mojim spolužiakom. To, že som v súbore Národného divadla z dievčat nášho ročníka práve ja, je skôr náhoda, ale možno aj osud.

Ako študentka VŠMU ste boli ocenená Doskou pre „objav sezóny“ za postavu Máši v inscenácii Fajčiarky a spasiteľky. Je takéto ocenenie pre začínajúceho herca zárukou práce po absolvovaní štúdia?

Možno áno, možno nie. Veľmi som sa tomu oceneniu potešila, ale naozaj neviem, či to malo niečo spoločné napríklad s mojím prijatím do divadla. Neviem do akej miery takéto ocenenie zaujíma režisérov alebo producentov, ktorí vyberajú hercov do divadelných alebo televíznych projektov.

Inscenácia Fajčiarky a spasiteľky bola súčasnou adaptáciou Troch sestier, klasickej hry Antona Čechova. Čo všetko mali spoločné dve mladé slečny, Máša a Dominika?

Myslím, že mali spoločný zmysel pre sarkastický humor, sebairóniu, bohatý vnútorný svet, ktorý obe skrývali pod kamennou tvárou. No a samozrejme - schopnosť neskutočne milovať. Za postavu Runy v inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše ste dostali Dosku za najlepší ženský herecký výkon už ako členka SND.

Čo vás inšpirovalo pri práci na tejto záhadnej postave?

Inšpiroval ma režisér Rastislav Ballek, ktorý chcel vytvoriť od začiatku niečo „špeciálne“. Bolo to skúšobné obdobie, aké som doteraz nezažila, pretože som dostala obrovský herecký priestor. Veľa sme sa o tom rozprávali s režisérom, rozoberali sme postavu Runy do detailov, aby som ju potom mohla poskladať a oživiť tak, ako som ju videla vo svojich predstavách. Bola som ňou fascinovaná do takej miery, že som na ňu myslela celé dni, niekedy aj noci. Hľadala som k Rune kľúč v sebe, vo svojich snoch aj okolo seba, v prírode, vo veciach medzi nebom a zemou, a myslím si, že sa mi to aj podarilo. Som veľmi vďačná za toto obdobie, pretože ma to posunulo nielen v mojom remesle, ale aj ľudsky.

V akých postavách sa vidíte ako herečka? Aké úlohy sú vám blízke?

Mám rada výzvy. Rada prekonávam samu seba aj na javisku, nielen v súkromí, a preto inklinujem k postavám, ktoré mi charakterovo vôbec nie sú blízke. Tak isto rada uplatňujem svoj temperament na javisku a mám rada avantgardné divadlo, nové pokusy, pokiaľ majú svoj zmysel a sú opodstatnené.

Ste necelé tri roky po škole, členkou Slovenského národného divadla s dvoma Doskami vo vrecku. Dodáva vám to sebavedomie alebo to beriete skôr ako výzvu?

Sebavedomie dostanem väčšinou až vo chvíli, keď ma niekto pochváli nahlas. V skutočnosti sa tým vôbec nezaoberám, nevystatujem sa tým. Pri každej novej inscenácii alebo postave začínate od nuly a je úplne jedno, či ste na javisku tri roky alebo tridsať, to vám povie každý herec. Vždy je to výzva, sme neistí, cítime sa byť stratení, občas ako malé deti, ktoré keď prestúpia na inú školu, musia sa nanovo zoznamovať s prostredím, so spolužiakmi a učiteľmi. Niekedy je to náročné, ale vždy je to pre mňa veľmi vzrušujúce.

Po skončení seriálu Chlapi neplačú sa venujete hlavne divadlu. Čo vypĺňa váš voľný čas? Vraj ste začali maľovať a píšete aj básne.

Áno, kedysi som veľa písala. Asi ako každý „puberťák“ som bola stále zamilovaná a tak som mala množstvo inšpirácie. Dodnes ma to baví, ale už mi to nejde ako dávnejšie. Bude to zrejme aj tým, že všetky tie pocity, ktoré som v sebe ako „puberťáčka“ dusila alebo dávala na papier, teraz vypúšťam zo seba na javisku a tak nemám nutkanie písať. Pokiaľ však ide o maľovanie, je to pre mňa obrovský relax. Niekedy si kreslím aj v divadelnej šatni. Snažím sa držať v dobrej fyzickej forme, preto keď práve nespím, chodím plávať.

Váš dlhoročný partner Lukáš Dóza je tiež herec. Je dobré, keď je partner z rovnakého fachu?

Asi je to individuálne, každý to berie inak, ale ja som rada, že Lukáš je tiež herec. Rozumie mojej práci a nemusíme si nič vysvetľovať. Navzájom sa podporujeme, sledujeme svoju prácu, čo mi veľmi vyhovuje.

Pochádzate z Košíc. Máte dosť času stretávať sa s vašou rodinou pri toľkej práci?

Za posledné roky som mala veľmi málo času cestovať domov do Košíc, ale odteraz to bude iné, pretože budem mať vlastný byt a moja rodina bude za mnou chodievať kedykoľvek bude chcieť. Doteraz som bývala vždy so spolužiakmi alebo s kolegami na internáte alebo v podnájme, ale mám pocit, že som z toho už vyrástla. Asi by som chcela mať väčšie súkromie. Chceme si so svojim partnerom založiť vlastné hniezdo, vytvoriť si vlastný domov.

O východniaroch sa hovorí, že majú ohnivý temperament. Platí to aj o vás?

Áno, platí. Niečo na tom asi bude. Čo sa týka mňa, nikdy som sa nebála povedať svoj názor, stáť si za tým a myslím si, že som dosť priebojná. Nie však prehnane, ako sa hovorí v našej branži: premotivovaná.

Keby ste neboli herečkou, v akom odbore by ste sa vedeli predstaviť?

Neviem, ale určite by to bola robota, ktorá je spojená s kreativitou. Možno by som vymýšľala reklamy alebo nové produkty. Milujem históriu. Áno, bola by som asi historička.

Vaše plány alebo predsavzatia do budúcnosti?

Jednoznačne, viac si užívať život a možno menej pracovať. Chcela by som venovať viac času mojej rodine a blízkym, pri našej práci je to niekedy veľmi náročné.