V rozmanitosti sa zrejme nič nevyrovná literatúre. No dobre, možno svet ako taký, ten skutočne dýcha pre všeličo, ale predsa len... Tam, kde sa rodí príbeh, je to o čosi viac, čoho dôkazom je i autor Tomáš Galierik. Je všestranný, pretože nie je pripútaný len k jedinému žánru a ako sa na umelca patrí, aj dosť výrečný, žiadna otázka mu nie je cudzia. Pravdepodobne jeho najvýraznejšie dielo nesie názov Linda a kľúč od Andary, v ktorom sa s fantáziou zahráva viac ako kedykoľvek predtým. Nebudem však predbiehať, nech sa čitatelia článku dozvedia všetko postupne. V rozhovore prezradil niečo z minulosti, prítomnosti a budúcnosti.
Keď sa hovorí o autoroch, väčšinou si človek predstaví ženy. Niežeby muži nepísali, ale je všeobecne rozšírená teória, že ich je zrejme pomenej. Ty si jeden z tých, čo prispeli k obohateniu knižného sveta. Ako sa v tebe teda zrodila túžba po písaní?
Nemal som ambície byť slávnym hercom, hoci ma v nejakých záberoch ľudia spoznajú. Vlastne ani spisovateľ. No určite som chcel, aby niečo po mne zostalo, mimo detí a mena. Robil som rôzne veci, kreslil, maľoval, modeloval a asi len to písanie bolo najreálnejším pokračovaním nejakej túžby tvoriť.
Že je mojím koníčkom stavba z dreva, ohýbanie plechov a odkvapy, to je súkromnou a nemobilnou záležitosťou. Písať sa dá všade a nie je k tomu nutné nič, len mobil či počítač. Píšem príbehy už asi 20 rokov. Pre priateľov, pre pobavenie. Zväčša šlo o horory, komédie a sci-fi. Ale dlho nič, čo by reálne obohatilo knižný svet.
Tvoja asi najznámejšia kniha patrí do žánru fantasy. Aký svet si v nej vytvoril?
Andara z knihy Linda a kľúč od Andary je svetom, ktorý by si priali mnohí z nás. Poznačený štúdiom kulturológie a antropológie, ak to tak môžem nazvať, som sa pohral s možnou víziou celkom iného vývoja sveta, ktorý stále zostal v kontakte so svetom naším.
Andara je miestom, kam sa presunuli naši dávni predkovia pred vyše tisíc rokmi a ich vývoj naďalej pokračoval svojou cestou, neovplyvnený inými kultúrami, náboženstvami a vojnami. V tomto svete zostala príroda to najmocnejšie a najuctievanejšie. Aj preto Andara funguje inak.
Hlavnou hrdinkou je v nej dievča. Bolo ťažké vcítiť sa do dievčenského myslenia?
Veľmi som nemal na výber. Presne to, čo sa snívalo hlavnej hrdinke na začiatku, a aj mnohé z toho, čo sa udeje pri Stĺpe odvahy alebo v podzemí, sú udalosti, ktoré sa mi snívali a vzájomne boli prepojené. Dokonca to bolo na dovolenke. Sny sa z hlavy veľmi rýchlo stratia, takže som manželke ráno referoval príbeh skôr, než ho zabudnem. Bol to dobrý nápad.
Nepamätal som si tak, čo sa mi snívalo, ale to, čo som ráno rozprával žene. Tak ľahko vybabrete so snovou fantáziou. :-) Tak si to nastavilo moje podvedomie a ja som to už ponechal. Zmeniť to na chlapca by už nebolo ono. Od počiatku som mal jasno v tom, že hlavná hrdinka musí byť drzé dievča v puberte. Občas sa mi podarí na nejakej škole stráviť čas ako učiteľ, takže chvíľami som mal inšpiráciu aj vo vlastných skúsenostiach s deťmi.
Je to pomerne hrubý román, koľko ti trvalo jeho formovanie?
Určite viac ako rok. Pamätám si, že najviac som sa jeho písaniu venoval jedny vianočné prázdniny a potom ďalšie vianočné prázdniny. A, samozrejme, každú voľnú chvíľu, kedy hlava dovolila vypnúť a venovať sa príbehu, jeho prepojeniu s ďalšími udalosťami aj prípadným pokračovaním.
Knižka má totiž dávať zmysel čitateľovi, ktorý ju číta po prvýkrát. Ale ten, kto sa začíta druhýkrát, v nej nájde nemálo drobností, ktoré budú dávať celkom iný zmysel. Ak už poznáte pravidlá Andary a pozadia javov, tie malé pomyselné „háčiky“ v deji majú zachytiť čitateľovu pozornosť a najmä dať príbehu iný rozmer.
Práve nedávno vyšla tvoja ďalšia kniha s názvom Filmové miesta. Je nepochybne špecifická a nedá sa poprieť, že i jedinečná. Komu by si ju odporučil?
Snažil som sa, aby jedinečnou bola. Nič podobné sme zatiaľ nemali a v posledných rokoch som si to uvedomoval stále viac a viac. Zopár indícií, že by sa mohol pohľad na filmový turizmus na Slovensku zmeniť, som v poslednom čase mal. No nakoniec z toho aj tak nič veľké nebolo.
Vždy ma mrzelo, že nedokážeme na Slovensku viac sústrediť zaujímavosti tohto typu na jedno miesto, propagovať filmové miesta a výraznejšie ich využívať v turizme. Aj na miestach, kde máme 100 atrakcií, môže byť filmová spojitosť v poradí 101. a aj tá môže zabodovať u cestovateľa, ktorého nemusí osloviť dostatočne tých 100 predošlých. Film môže byť malé plus k zvýšeniu atraktivity.
Nechcem dehonestovať našu kultúru, ale poznám ľudí, ktorí idú do Múzea slovenskej dediny v Martine len preto, aby videli domček, kde sa nakrúcala Perinbaba a ostatok krásneho múzea prejdú bez väčšieho záujmu. Aj takí sme. Vyrážame do Jordánska, aby sme videli miesto, kde nakrúcali Dunu a Marťana. Vyrážame do Írska na miesta z Hier o tróny.
Tisíce Čechov vyráža do Chorvátska a ani sa neokúpu v mori, pretože ich cieľom sú lokality z Vinnetua. Ideálna cieľová kategória mojej knihy sú filmoví fanúšikovia a cestovatelia. Verím však, že prinesie zábavu a poznatky komukoľvek so záujmom o zaujímavé čítanie. Mnohé zaujímavosti zo zákulisia filmu určite zlepšia všeobecný rozhľad komukoľvek, kto mi to touto knihou dovolí.
Predpokladám, že keď si vytvoril čosi takéto, zrejme máš veľmi blízky vzťah k filmom. Aké filmy si ty osobne rád pozrieš?
Vzťah k filmu určite mám. Ale nie som dobrý divák, ak si mám film pozrieť so ženou. Už sa pri mne naučila, že sa na film pozerám inak. Čudujem sa uhlom, kamere, chybám v scénach. Všímam si miesta, rozoznávam scény. Moje sledovanie filmov bola vždy hra na detektíva, porovnávanie, hľadanie spojitostí, miest, ale aj ciest, ako niečo natočili, aby dosiahli to, čo bolo na obraze.
Obdivujem mnohé filmy, kde filmári priniesli neuveriteľné prípady improvizácie. Sám si pozriem čokoľvek, čo nemá nálepku Marvel a Disney. Ako dieťa som tieto diela miloval. Posledné roky sa však zdanlivo nevyčerpateľná studnica superhrdinovských príbehov začala miešať a vznikol pre mňa neprehľadný chaos, kde sa určite nestrácam len ja. Na tento vlak som nenaskočil a len som mu zamával.
To, čo som ako dieťa nepozeral, si dnes pozriem rád. Existuje niekoľko zaujímavých filmov z čias komunizmu, do ktorých sa nepodarilo prepašovať tému režimu. Mám radosť z každého takéhoto kúsku, hoci čiernobieleho.
Viem, že táto otázka asi nebude celkom fér, ale ak by si si mal vybrať, či na svete zostanú len filmy alebo, naopak, len knihy, čo by si si zvolil?
Ak by som na takúto otázku dal „jednotáborovú“ odpoveď, vždy by som si pohneval podporovateľov druhého názoru. Ale poďme na to trochu logicky, historicky a možno s ohľadom na všetky kultúry sveta. Podľa knihy sa dá nakrútiť film. Opačne to väčšinou nedopadne dobre, alebo sú to skôr propagačné knihy.
Knihy tu máme niekoľko storočí, filmy pozeráme jedno storočie a doma si ich môžeme pozerať len niekoľkých posledných desaťročí. Obľúbený post-apokalyptický žáner nám už niekoľkokrát ukázal, čo zostane večné, keď raz "zlyhá systém“ a palivo (ako aj elektrický prúd) bude nedostupným artiklom. Aj vtedy budú mať stále zmysel knihy. V podstate nemožno veľmi filozofovať. Odpoveď je jasná.
Keď sa pozrieme na tvoju doterajšiu literárnu prácu, je pestrá, skočil si z jedného žánru do druhého. Pripravuješ i do budúcnosti nejaké prekvapenie pre čitateľov?
Mal som možnosť podieľať sa na viacerých knižkách aj iných autorov a dá sa povedať, že som do rovnakého žánru dvakrát nevstúpil. Moje Filmové miesta budú mať pokračovanie. Otázne je len to, či vyjde už dávno pripravená časť venovaná českým lokalitám, svetovým, alebo to bude pokračovanie tých slovenských. Prekvapenie som jedno mal, ale ešte zvažujem, či s ním vyjsť von. Je to opäť celkom iný žáner, než som písal doteraz.
Ale asi nič veľké nechystám. Prerábam dom, tento rok príliš veľa metrov štvorcových strechy na dome, letnej kuchyni, altánku aj drevárni. Viac ako písaniu sa venujem hlavne práci a prežitiu. Asi tak ako väčšina na Slovensku. Keď mi svedomie dovolí, že už v daný deň neviem spraviť pre prácu a spomínané "prežitie viac“ a je doma zhasnuté ticho, rád oživím nejaký starší rukopis. Tých je naozaj veľa. Od konceptov po niečo, čo je už takmer hotové.
Čo Tomáš Galierik ponúka každému, kto je ochotný nechať sa pobaviť i poučiť, niečo, čo si môžete pozrieť i TU.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies