ROZHOVOR s Andreou Bučko: Všetci v sebe nesieme mnoho tvárí

Takže si režisérka, ktorá spieva a skladá hudbu, alebo skôr speváčka a hudobníčka, ktorá režíruje divadelné inscenácie?

Hoci som vyštudovala réžiu, hudba bola odjakživa mojím hlavným vyjadrovacím prostriedkom. Jednoducho - hudobníčkou som z duše, režisérkou zo zvedavosti... Zaujímam sa o mnohé oblasti života a štúdium divadla vie ponúknuť mnohé z oblasti umenia, psychológie, filozofie... Ale čas, kedy sa stanem takou režisérkou, akou si predstavujem, ešte len príde. Teraz mám mimoriadne tvorivé obdobie v rámci hudby. Naberám rôzne životné skúsenosti, cestujem, spoznávam, venujem sa rôznym činnostiam a verím, že to všetko ma obohatí natoľko, že keď dozrie ten správny čas, budem to vedieť múdro využiť v rámci divadelnej réžie.

Čítal som o tebe niekoľko článkov, kde ťa opisujú ako jemnú aj temnú. Sledujem tvoju tvorbu už istý čas, stále som však nepocítil, čo môže byť na tebe temné.

Myslím, že slovo temná chcelo v určitom období opísať náladu niektorých skladieb na mojom poslednom albume Polarity. Je pravda, že niektoré skladby vznikali pod ťarchou nie úplne svetlých myšlienok a do toho prišiel klip s elektronickým aranžom, ktorý pre moju tvorbu nie je typický, kde sme pracovali s bielo – čiernou symbolikou a spolu so zvukom to asi vytvorilo tento obraz. Pravdou však je, že hoci moja hudba býva občas smutnejšia, mnoho ľudí mi povedalo, že z nej napriek tomu cíti svetlo... Takže temná asi naozaj nie som. Som len citlivá a do hudby sa snažím vkladať všetky rôzne pocity, od tých najtmavších po tie najsvetlejšie, aby sa aj ľudia dokázali stotožniť s určitými pocitmi – každý máme mnoho stránok.

Na tvojom debutovom albume Polarity zobrazuješ rôzne polohy jednej ženy...

Všetky svoje polohy prijímam a pracujem s nimi, hoci niektoré nie sú jednoduché. Myslím, že všetci v sebe nesieme mnoho tvárí a potenciálnych výkyvov nálad. No umelci sú šťastní v tom, že niektoré svoje výkyvy dokážu spracovať do svojho diela. A vtedy sa duši uľaví, vtedy sa vie zmieriť sama so sebou. Je pre mňa prirodzené dať do hudby to, čo ma ťaží, čo ma mení - byť absolútne úprimná k samej sebe. Potom si môžem dovoliť byť to „slniečko“, ktoré vo mne ľudia vidia v spoločnosti. Pravdou však je, že mnohí sú potom prekvapení, čo sa deje v mojej hudbe. No keby sa to nedialo tam, určite by sa moja energia v spoločnosti zmenila. V tomto vnímam svoje nadanie ako obrovský dar.

Klavír versus elektronika, budeš pokračovať v tomto smere?

Elektronika bola taký malý experiment – chcela som vedieť, čo všetko sa dá robiť s mojou hudbou. Bolo krásne vidieť, že sa dá ísť rôznymi smermi a každý pre mňa znamenal iný pocit. Tie isté skladby, ktoré sú na albume v elektronickej verzii, mám zaranžované aj pre čisto akustické nástroje. Išlo už len o to, čo vybrať pre pocit v tej chvíli. Môj pretrvávajúci sen však je urobiť niektoré skladby pre orchester. Ale na to by som potrebovala peniaze, ktoré zatiaľ nemám. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. Osobne sa riadim srdcom. Hudba je živý organizmus, skladby môžu naďalej rásť, rozvíjať sa, meniť svoje podoby – všetko podľa toho, čo ich autor prežíva v danom období.

Ostaňme ešte pri albume Polarity. „Intímna výpoveď mladého človeka, ktorý prežíva lásku, túži po poznaní, hľadá zmysel, no i veľa pochybuje...“ Kam si sa posunula v týchto súvislostiach?

Posunula a neposunula zároveň. Tieto témy sú večné, asi okrem mladosti. Ja som človek neustále hľadajúci akúsi „Pravdu“, koľkokrát si hovorím, už sa na to vykašli a proste len ži! Poznanie občas prichádza, potom sa zas na chvíľu stratí a potom ďalšími životnými skúsenosťami opäť príde.

V čom teda vidíš zmysel svojej tvorby?

Zmysel vidím v láske, preto o nej vždy budem písať – a posúvam sa len v tom, že objavujem jej stále nové a nové podoby, ktoré sú natoľko cenné, že sa ich odvážim považovať za večné. No pochybnosti tu budú vždy. A vlastne to je súčasť celého toho poznávacieho cyklu... V niečom je to hybná sila umenia. Pochybnosť vedie k otázkam a otázky vedú k poznaniu... A to nás určite posúva... Ale k akému cieľu?

A čo ťa nabáda k takejto intímnej výpovedi?

Láska.

Z tvojich textov a melódií mám pocit, že sa rodia pri víne, pri klavíri, na ulici aj v posteli...

Všade, kde si spomenul. Naozaj... Nemám čo dodať.

Tvoji rodičia sú známi umelci, Adriena Bartošová, ikona slovenského jazzu, Štefan Bučko, herec Slovenského národného divadla. Určite je tam vplyv na tvoju tvorbu z oboch strán...

Mamina sa nerada označuje za ikonu slovenského jazzu, lebo hoci jazz rada spieva, venuje sa aj vlastnej tvorbe, aj rôznym iným štýlom. Je to taký mix. A možno práve v tomto ma podvedome ovplyvnila – ja som tiež taký mix. Doma rodičia vždy počúvali rôzne druhy hudby, zaujímali sa o rôzne druhy umenia – samozrejme, že mnohé z toho som nevedomky nasala. Hoci napokon ja, mama aj otec ideme rôznymi cestami. Vyberáme si iné témy na spracovanie, iným spôsobom vystupujeme, dokonca často máme aj iný vkus. No vážime si jeden druhého a určite sú tam vzájomné vplyvy, ako v každej jednej rodine, hoci niekedy aj nechcené...

Odišla si do Paríža inšpirovať sa, zaváňa to jemným klišé. Prečo práve Paríž?

Pôvodne som do Paríža odišla vďaka darovanej letenke v období, kedy som sa panicky bála lietať. Neviem, či mi práve ten fakt, že som šťastne doletela, obalamutil myseľ, alebo som jednoducho naozaj mala šťastie na správnych ľudí, no od prvej chvíle som vedela, že do toho mesta sa ešte musím vrátiť. A najmä, ak som v ňom po pár dňoch zložila piesne, vedela som, že jeho inšpiratívne účinky by som mala využiť. Je to mesto, ktoré má naozaj všetky možné tváre... Vidno tam aj extrémnu chudobu, smrad a bordel, no aj krásne, zlatom vyblýskané paláce, tie najkrajšie vône, výborné jedlo a to najvyššie umenie... Klišé o Paríži už dnes nie je tak pravdivé ako kedysi. Áno, naďalej je to mesto módy, umenia a romantiky, ale aj výtržníkov, ľudí na ulici, potkanov... Práve tá obrovská rôznorodosť ho robí extrémne dynamickým, pestrým a dušu obohacujúcim. Človek však na to musí mať vnútorné nastavenie. 

Andrea Bučko sa prechádzala po Montmartre, sedela pri Seine a čakala, že ju pobozká múza?

Prechádzala som sa aj na Montmartri, sedela som aj pri Seine a pobozkal ma tam len môj priateľ. No možno vďaka tomu momentu neskôr aj múza...

S akým pocitom si tam žila svoj každodenný život po všetkých tých ohavných útokoch? Môže to byť pre teba impulz k tvore?

Bol to impulz k tvorbe nie len mňa ale aj mnohých umelcov v mojom okolí, ktorí sa v tom čase nachádzali v Paríži. Nikdy som o vlastných priateľov nemala taký strach ako po útokoch tam a v Bruseli. Niektorí dokonca naozaj stratili svojich blízkych a vtedy si človek uvedomí, aké krehké je naše bytie a mier vôkol nás. No v niečom to, čo sa udialo, vytvorilo veľmi silnú súdržnú energiu, najmä medzi mladými... Je vidno, že mesto býva po nociach prázdnejšie, ale krčmy žiť neprestali – a v nich všetko to umenie. Mám pocit, že to zintenzívnilo vnútorné pocity ľudí.

Predsudkami zjavne nedisponuješ...

Ja mám veľa kamarátov s arabským pôvodom a pre mňa najzaujímavejšie bolo sledovať, ako sa so situáciou vyrovnávajú oni. A nebolo to vôbec jednoduché. Pohybujem sa aj v prostredí utečencov – umelcov – ktorí žili v krajinách, kde sa také útoky dejú každý deň... A tí sa s tým tiež vyrovnávali inak. Ja som si uvedomila len to, že už nechcem strácať čas ošívaním sa vyjadrovať svoje city ľuďom, ktorých mám rada. Odvtedy som o dosť otvorenejšia a paradoxne žijem v menšom strachu, lebo sa snažím žiť naplno – naozaj človek nikdy nevie...

O Francúzoch sa často vraví, že sú nepríjemní. Dúfam, že aj ty máš opačné skúsenosti!

V Paríži poznám vlastne málo pôvodných Francúzov, ale tí, ktorých poznám, sú veľmi dobrí a krásni ľudia. No viem, že som asi jedna z mála, čo má tento pocit a z toho, čo mi niektorí známi rozprávali, chápem aj opačný názor.

Koncertovala si renomovanom parížskom klube...

Prvý oficiálny koncert v Paríži som mala v októbri minulého roku, vďaka pozvaniu jedného brazílsko-parížskeho speváka, ktorý ma objavil cez našu spoločnú známu a veľmi sa mu zapáčila moja hudba. Hrala som v krásnom privátnom klube, ktorý je zároveň múzeom Jeana Cocteau na Montmartri. Dnes do toho klubu chodia všetci speváci, ktorí figurujú vo francúzskych speváckych talentových show. No najväčší koncert som mala vo februári tohto roku v hudobnej sále Cité internationale des Arts. Veľmi ma prekvapilo, že na koncert prišlo toľko ľudí, že si nemali kam sadať a stáli po bokoch... Pritom nešlo o žiaden bar, ale vyslovene o sústredený „divadelný“ koncert.

Ako ťa prijalo publikum?

Prijali ma krásne. Páči sa mi, že ľudia v Paríži sú zvyknutí chodiť navštevovať kultúrne akcie. Cité rozvešalo pekné plagáty, ktoré pritiahli aj turistov. Najbližší koncert budem mať 8. mája, tentokrát taký ten „barový“ koncert, ktorý však tiež vie mať obrovské čaro.

V Bratislave chystáš narodeninový koncert. Zaznejú aj „príbehy, inšpirácie z Paríža“?

Veru tak. Narodeniny mám 1. mája, ale oslavujem ich vždy z noci tridsiateho na prvého. Tento rok som sa koncert rozhodla spojiť s narodeninami, keďže sa opäť na čas budem musieť vrátiť do Paríža, chcela som spojiť čo najviac ľudí dokopy a postretávať ich, a zároveň ukázať časť tvorby, ktorú som v Paríži vytvorila. Takže áno, určite zaznejú aj novinky. Ale nechcem zahrať všetky, musím si niečo šetriť aj na neskôr, do obdobia, kedy začnem pracovať na nahrávaní nového albumu.

Najbližšie plány?

Najbližší plán a priorita je zohnať peniaze na nový album a koncertovať. Zároveň  spolupracujem s jedným irackým maliarom na takom ľudskom projekte, s ktorým by sme mali mať niekoľko výstav vo viacerých európskych mestách. Plus komponujem hudbu do jedného filmu a jedného divadelného predstavenia.  Otvorená som momentálne rôznym ďalším spoluprácam, ktoré sa črtajú mimo Slovenska, ale aj na Slovensku, v divadelnom, hudobnom i výtvarnom prostredí. No a musím sa doučiť poriadne Francúzštinu. To je moje predsavzatie do konca roka!