Rozhovor s Adrianou Totikovou: Neutralita je pre mňa smrť tvorivosti

Režisér je predsa mužské povolanie, aspoň u nás sú rozšírené podobné názory, je to pravda?

A ešte aj pilot, automechanik, astronaut, vodič autobusu, programátor atď. Myslím, že ako spoločnosť prechádzame fázou obrody a otvorenejších očí. Pred desiatimi rokmi som vídavala zdvihnuté obočie pri slove režisérka, akoby to vyvolávalo dešpekt. Zvykla som si preto formulovať vetu, "venujem sa réžii". Dokonca, keď som sa hlásila na réžiu, pri odovzdaní prihlášky mi pani zo študijného oddelenia povedala, že si nemám robiť nádeje, lebo som baba a babu na réžiu nevezmú. Zobrali. Dnes už nie je hanba povedať, že som režisérka.

Ako žena si musela svoj talent náročnejšie dokazovať?

A stále musím. Rovnako moje kolegyne. Nie je to o nejakej ženskej ješitnosti, len si každú príležitosť musíme viac zaslúžiť, preukázať, že máme nielen talent a schopnosť vidieť veci nevšedne, ale vieme aj jednať s tímom, viesť kolektív, kočírovať emócie hercov a spolupracovníkov a rozumieme technike. Všetky praktické veci sa berú ako súčasť mužskej genetickej výbavy a my ženy musíme ukázať, že to vieme. Jediné zaváhanie a technici v divadle vás nebudú rešpektovať. Preto som absolvovala množstvo workshopov a kurzov, aby som si nadrela, čo sa len dá o svetle, zvuku, javisku. Ak niečo neviem, pomenujem to nahlas, ale zatiaľ sa stretávam s oslavnými poznámkami, že ako je možné, že poznám tento typ svetla, alebo ovládam technológiu. Vtedy mi presne napadne, že aha, ešte stále niekto rieši, že som baba – ženská – dievča. A rovnako bývajú zaskočení, keď som v rozhodnutiach prísna a nekompromisná. Napriek tomu nestrácam svoju ženskosť aj element prísnej, ale  láskavej matky, ktorý v sebe mám.

Bolo pre teba ako pre ženu ťažšie presadiť sa?

Réžii sa profesionálne venujem takmer desať rokov a stále mám pocit, že sa etablujem, že som "mladá, nádejná a talentovaná", ako o sebe počujem, ale to počúvajú aj niektorí moji  talentovaní kolegovia, ktorí majú po štyridsiatke. Spomínam si, ako som volala umeleckému šéfovi jedného divadla, chcela som sa s ním stretnúť, ukázať mu portfólio a pozvať ho na moje predstavenia. Už v telefóne mi povedal, že sa so mnou nestretne, lebo u nich v divadle ženy nerežírujú. Bodka. Ani to neukrýval za nejakú formálnu slušnosť. Dodnes som v tom divadle nerobila a prešlo asi sedem rokov. Ani na to stretnutie som sa nedostala. Ale netrpím tým. Riaditelia a dramaturgovia divadiel, ktorý do mňa dôveru vložili,  zatiaľ sklamaní neboli. Ale priznávam, mám slabé chvíľky, keď si zafňukám, že je to naozaj ťažšie.

Ako ťa rešpektujú starší herci v divadle? Musíš si stále budovať rešpekt?

S tým som problém nikdy nemala. Nerozlišujem hercov na mladých a starých. Iba na talentovaných a tých, s ktorými sa treba vytrápiť. Ale hovorí sa o mne, že aj z nemehla niečo vytrieskam. Dávam si záležať na prvej skúške. Prídem maximálne pripravená, mám premyslený koncept, nachystané inšpiračné zdroje a hĺbkovo naštudovanú problematiku. Keď rozprávam, je to jeden veľký herecký výstup istoty a presvedčenia. Pri zákerných otázkach sa nenechám nachytať. Okrem profesionality staviam aj na svojej energii a ľudskosti. Jasné, že mám už aj svoje metódy ako s kým komunikovať. Herci si „čekujú“ mňa a ja ich. A potom je to psychologická hra. Niekto potrebuje, aby som bola prísna, ďalší zas „ňuňkanie“ a starostlivosť, iný debaty  s kávou v ruke po skúške. Je to doslova individuálny prístup.

Ktoré témy ťa fascinujú ako režisérku?

Tie, o ktorých treba hovoriť. Zaujíma ma však jedinec, jeho trápenia, sny, sklamania, spoločnosť a jej trápenia, sny a sklamania. Netrúfam si riešiť politiku a ak, tak z pohľadu jednotlivca alebo skupiny v spoločnosti, ale nie všeobecne. Spracovala som veľa tém o ženách, ale fascinujú ma aj muži. Rovnako o časoch minulých ale fascinuje ma aj budúcnosť. Fascinuje ma téma ľudského šťastia, nekonečného prahnutia po ňom. To zrejme vkladám do každej  svojej inscenácie.

Aké máš skúsenosti z New Yorku, čo si sa tam naučila?

Mám štyri mestá, kde som doma. Bratislava, New York, Varšava a Humenné. Každé z nich ma výrazným spôsobom ovplyvnilo a formovalo. V Bratislave žijem a pracujem, New York ma nabije energiou, aj keď tam nie som a iba si naň pomyslím. Varšava je mesto paradoxov  a opozít, kde sa cítim sama sebou, a Humenné ma ako dieťa vyformovalo a zo zážitkov v ňom dodnes čerpám. New York ma však zachránil v čase hlbokej osobnej krízy po ľudskom sklamaní, otvoril mi oči, urobil ma slobodnejšou a dal mi nadhľad. New York by mal byť na predpis. A okrem energie, ktorú mi to mesto dáva, som tam ako stážistka zažila neuveriteľnú spektralitu v tvorbe. Od elitárskych, snobských podujatí cez ľudovú muzikálovú zábavu až po úplnú avantgardu v pivničných priestoroch, kde som mala strach vojsť. Jedno však mali všetky produkcie spoločné. Vysokú mieru profesionality, teda "vymakanosti", aká sa u nás na Slovensku nevidí. U nás stačí málo, tam nie.

Čím sa v oblasti umenia líši USA od Slovenska?

Tam sa odlišuje zábava ako „entertainment“ a umenie. U nás  sa to všetko zlieva. Málo tvorcov, malý trh. Všetci robíme všetko a prechádza nám to. Tam sa tvorcovia špecializujú a dosahujú v tom svojom konkrétnom „miniodbore“ úžasné výsledky. Na Slovensku sa skôr držíme hesla „z každého rožka troška“.

Režíruješ aj televízne projekty... Máš radšej divadlo, alebo kamery?

Neviem to porovnať. Pre mňa sú to odlišné svety. Spája ich len rovnako veľká energia a nasadenie, ktoré do oboch prác vkladám. V televízii sa cítim byť viac súčasťou tímu, partie. V divadle som osamelý bežec. Asi je to dané aj spôsobom práce. Keď točíme v malom bytíku a je nás tam dvadsať, sme hlava na hlave, telo na telo, akosi to zbližuje aj ľudí, a naopak, keď samučká sedím v prázdnom hľadisku, je to vlastný vesmír. A potom je to otázka zadania. V televízii je jasná objednávka produktu, tú sa snažím čo najpresnejšie naplniť, v divadle sa bláznim, ulietam, filozofujem a vystrájam.

Ktorá z týchto dvoch foriem je pre teba náročnejšia?

V divadle sa vždy začína od bodu nula, akoby nič predtým neexistovalo. Načarbaný text na papieri a priestor, kde má to divadelné kúzlo vzniknúť. V televízii je režisér viac "chránený" formátom, zariadeným ateliérom alebo štúdiom. Na druhej strane je v televízii nonstop frmol a časový stres. Mávame s kolegami heslá: "Poďme, poďme, hlavne poďme!" či "Rýchlo a dobre!" V divadle je čas aj pomýliť sa, zastaviť, porozmýšľať. Po niekoľkodennej televíznej výrobe ma bolí celé telo a nemôžem sa hýbať, po týždni skúšania mám vždy plný disk v mojom mozgu a zdá sa mi, že mi praskne hlava. Takže je to „fifty- fifty“. V najväčšej pohode som vtedy, keď divadlo a televíziu v pravidelných intervaloch striedam. Jedno mi dodáva energiu pre to druhé a potom som všade príjemná a prívetivá, lebo sa cítim dobre a v kondícii.

Aká bola zatiaľ najväčšia výzva, ktorú si musela v rámci profesie prekonať?

Pri každom projekte sa vysporiadavam s nejakým stresom či obavou. Vždy sa nájde element, ktorý ma drží v strehu, núti veci robiť či riešiť inak a po novom. Raz sú to pracovníci divadla, inokedy technika, inštitúcia, politický dohľad, podmienka návštevnosti.

A ak by si mala vybrať konkrétnu inscenáciu?

Bola to inscenácia 5chalanov.sk. Kontroverzný text, zložený z takmer samých citosloviec a nadávok, bum, tuf, nadávka, bum tuf, nadávka... Herečky boli na prvej skúške zhrozené, že to nemá zmysel. Naplnili sme to obsahom, dejom, akciou a najväčším ocenením pre mňa bolo, keď autorka hry videla predstavenie na festivale v Slovinsku, prišla za nami a povedala, že to bolo najpresnejšie a zároveň najzaujímavejšie spracovanie spomedzi desiatich krajín, v ktorých hru realizovali.

Slovenskí diváci sú, podľa môjho názoru konzervatívnejší ako tí v okolitých krajinách. Čím to je?

Tradíciou divadla, televízie a filmu, resp. jej krátkou existenciou a tým, čo sa ponúkalo a ponúka. V Poľsku je divadlo ako národná hodnota. Vždy som sa tam ako režisérka stretla s obrovskou, pre mňa až nepochopiteľnou úctou. Ľudia sú hladní po divadle. Chcú byť provokovaní, chcú diskutovať, chcú počuť hudbu, chcú sa smiať, chcú si dať pekné šaty a s priateľmi pohár vína cez pauzu. Ja mám problém s hosťovaním v mojom rodnom meste, lebo momentálne nemám na repertoári inscenáciu (ani komediálnu), ktorá by bola "stopercentne bezpečná", teda, nikoho by neurazila. V jednej sú vulgarizmy, v ďalšej nahota, v tretej násilie, vo štvrtej bolesť a utrpenie. Avšak na inscenácie typu "také niečo pekné a milé" sa cítim primladá. Neutralita je pre mňa smrť tvorivosti.

Treba šokovať divákov, alebo ich treba skôr „vychovávať“?

Rôznym divákom treba dať to, čo potrebujú. Mňa často škatuľkujú, že robím komédie. Ale nie je nad pocit, keď vychádzam zo sály spolu s divákmi a  oni rozradostene hovoria o predstavení, s čím sa identifikovali. Podľa mňa teda treba pracovať tak, aby v inscenácii divák dokázal precítiť seba alebo svoj problém, svoje hriechy, svoju tému. A to sa dá vo všetkých žánroch aj formách. Tvorcovia aj diváci majú právo sa rozhodnúť, v akej podobe to podať a prijať. Je to ako s reštauráciou, šéfkuchár sa rozhodne, aká bude ponuka, a konzument, na čo má chuť. Som za slobodnú vôľu na oboch stranách. Avšak neznášam elitárstvo, snobstvo a povýšenectvo, rovnako ako povrchnosť, lajdáctvo a primitívnosť. V každom druhu aj žánri by sme mali ako tvorcovia vždy ponúkať "špičkovú kvalitu a čerstvosť".

(V Inscenácii "Žena na pokraji" s E.K.Spaskov, D.Matušovou a s B.Zamiškovou)