Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
Zatvoriť
Časová os: Exkluzívne rozhovory pre Netky.sk
28. máj. 2022Viliam
BratislavaBratislava
Biblia
TV program
Moje Netky
Tento článok sa nachádza v sérii Exkluzívne rozhovory pre Netky.sk. Otvorte časovú os udalostí.
Moderátor TV Markíza Patrik Herman.
Moderátor TV Markíza Patrik Herman.
29.08.2021 09:50 Osobnosti
ROZHOVOR Patrik Herman: Kamarát ma na konkurz do Markízy doslova uniesol
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
29.08.2021 09:50 Osobnosti

ROZHOVOR Patrik Herman: Kamarát ma na konkurz do Markízy doslova uniesol



Tvárou našej prvej komerčnej televízie je od jej vzniku, teda 25 rokov. Oceňovaný moderátor Patrik Herman je obľúbený najmä preto, lebo sa zaoberá reálnymi trápeniami reálnych ľudí.


S kými ambíciami ste nastupovali do televízie?  

Nemal som žiadne ambície, dokonca pre mňa samotného bolo prekvapením, že som sa v televízii ocitol. Ako to už v živote býva, na niektoré veci jednoducho človek nenaberie odvahu. Našťastie som mal pri sebe kamaráta, ktorý ma prihlásil na konkurz a dokonca ma naň doslova uniesol.

 

Pôsobil som v trnavskom rádiu a ako hovorca mesta Trnavy a tam som sa dostal tiež tak, že ma prihlásili kamaráti. Každý deň môjho pôsobenia v televízii som prijímal s pokorou a s nádejou – snáď si ma nechajú aj budúci mesiac. (Smiech). Markíza nemala žiaden vzor, neexistovala tu predtým žiadna komerčná televízia, učili sme sa doslova za behu.

 

 

Keď sa teraz obzriete späť, televízia si vás „nechala“ 25 rokov a ani jedna strana zrejme zmenu neplánuje... 

Každý normálny človek by vraj mal raz za šesť, sedem rokov zmeniť zamestnanie, neviem, som nenormálny? (Smiech.) Výhodou tejto práce je, že televízia nie je televízia jednej  relácie, sám som sa podieľal na niekoľkých, možno i preto som dlho vydržal.

 

Zároveň si uvedomujem, že je to zásluha divákov, pretože oni tvoria relácie a  určujú ich životnosť. Okrem toho som v nich vždy mapoval reálny život reálnych ľudí v publicistických či spravodajských reláciách – Televízne noviny, Paľba, Lampáreň, Reflex – a vždy to bolo o ľuďoch.

 

Inšpirovalo vás to aj k zapojeniu sa do charitatívnych projektov? Lebo  osudy ľudí, ktoré ste predstavovali,  neboli práve najšťastnejšie.

Určite. Videli sme, že reportážami môžeme pomôcť, snažil som sa aj s kolegami, aby to nebol prvoplánový súhrn informácií, ale reportáž, aby bola vždy zmysluplná, no a s tým súviseli aktivity, ku ktorým som sa dostal a ktoré ma oslovili.

 

Keď ma pred dvadsiatimi dvomi rokmi oslovili maminy a učiteľky v mojej rodnej Trnave, aby som sa stal krstným otcom školy, kam chodili zdravotne postihnuté deti, ani som netušil, čo znamená vziať na seba túto úlohu. Nie je to len o prepožičaní tváre a mena, ja som sa o tie rodiny a deti naozaj staral, stali sa súčasťou môjho života.  

 

Nedá sa stretávať so všetkými, ktorým ste reportážami a inak pomohli, ale predsa len, máte nejaké “srdcovečky“, s ktorými to naozaj prerástlo do takmer rodinného vzťahu?

Nie je to práca, ktorá sa dá robiť od ôsmej do šestnástej a potom vypnem telefón a užívam si. Aj prácu, aj osudy si nosíme domov, ale keď sa napokon podarí vec vyriešiť, tá miska váh je vyvážená. S mnohými rodinami som v kontakte a už niekedy ani neviem, za akých okolností sme sa zoznámili a čo sme riešili, pretože ten vzťah je už o niečom inom.

 

V dnešných pomeroch na Slovensku nie je veľmi zvykom byť vďačný,  preto si nesmierne vážim každý prejav vďaky a priateľstva. Stáva sa, že sa problém vyrieši a už si na vás nik nespomenie, nenapíše, neozve sa, preto si naozaj považujem ľudí, s ktorými som v kontakte. 

 

 

Technika za posledných 25 rokov nesmierne pokročila, existuje internet,  sociálne siete – dostávate dnes ešte klasické listy do schránky?

Už nie, ani listy, ani pohľadnice,  ak áno, tak len úradné (Smiech.)  Ale v našom rajóne máme poštárku – mimochodom poštárka roka 2020 – a ona nakúpi pohľadnice a napíše ľuďom,  o ktorých vie, že sú osamotení, a nahádže ich do schránok. Sám som niekoľko podobných dostal. Som rád, že bývam práve v jej rajóne.

 

Kde sa vidíte o ďalšie švrťstoročie?

Veľmi ťažká otázka, pretože keby sa ma niekto opýtal pred dvadsiatimi piatimi rokmi, kde sa vidím o štvrťstoročie, rozhodne by som si netrúfol povedať, že v televízii Markíza. To, že som stále tam, je pre mňa priam fascinujúce. O štvrťstoročie? Hmmm, to budem mať 71 rokov, predpokladám, že budem sedieť na terase, kde budem čítať všetky knihy, ktoré som si nakúpil a nemal čas prečítať viac ako prvých dvadsať strán (Úsmev.) 

 

Som očakávala, že budete písať knižky...

Aj to hrozí. Udialo sa veľmi veľa vecí, ktoré televízni diváci nemohli vidieť, pretože sme museli byť v prvom rade profesionálni. Niekoľkokrát sa mi stalo, že som bol vtiahnutý do relácie, reportáže, kde zomrel človek, ktorého som poznal, ale divák to nevedel. Aj my, reportéri, kameramani, technici máme svoje pocity, možno tu by som rád zdôraznil, že novinárčina je ťažká práca na emócie. 

 

S Janou Špankovou-Pifflovou i ďalšími ste sa zapojili do projektu Nie rakovine.

Inšpirovala ma k tomu osobná skúsenosť, na rakovinu mi zomrel tatino, neskôr babička, nechcem o tom rozprávať veľa, ale zapojil som sa, aby som pomohol ľuďom, aby nemuseli zažívať to, čo sme zažívali my. Aby bolo menej trápenia v rodinách alebo aby nebolo vôbec. 

 

Aj po štrnástich rokoch ma frustruje, že sa neriešia veci, ktoré sú na pohľad jednoduché. Stačilo by viac ochoty zo strany kompetentných, lebo sú to veľmi jednoduché veci. Neľutujem čas, ani peniaze, ktoré som do toho za tie roky investoval. Len mi je ľúto, že stále zbytočne zomierajú ľudia, ktorých by sme dokázali zachrániť. Budem však bojovať, kým mi budú sily stačiť, viem, že mnohí zomreli naozaj zbytočne. 

 

 

Pravdou je, že mnoho ľudí zabíja nevedomosť...

Určite. Som vďačný kolegom novinárom, že sa do médií dostali slová ako rakovina hrubého čreva, rakovina konečníka, čo bolo pred pätnástimi rokmi takmer nemožné. Vyšetrenie pomocou stolice – to všetko bolo akoby „hambaté“, nemožné o tom nahlas hovoriť. Dnes môžem povedať, že tieto pojmy sú bez ostychu medializované, aj ľudia o nich hovoria otvorenejšie. 

 

Vnímajú muži citlivo ochorenie žien? 

Dokonca si myslím, že veľmi. Pre mužov je predsa veľmi bolestivé, ak ochorie žena, ktorú majú radi, či je to partnerka, mama, stará mama alebo ktorákoľvek iná blízka osoba. Preto i my muži tu budeme  neustále búšiť, upozorňovať na onkologické ochorenia, apelovať, že niektoré veci sú naozaj lacné až zadarmo a môžu nám zachrániť život. Všeobecne sme ľahostajní voči sebe, voči svojmu zdraviu, preto treba použiť pokojne aj citové vydieranie, že je to problém celého okolia, ak niekto ochorie. Nikdy nebude dosť apelu. 

 

Aby sme predsa len nekončili náš rozhovor smutne, je niečo, na čo sa v najbližšom čase tešíte? 

Veľmi optimistická otázka, na ktorú, žiaľ, nepoznám veľmi optimistickú odpoveď. Tak snáď len želanie, nech sa čím skôr skončí toto šialené obdobie, ktoré práve prežívame. Už to všetci potrebujeme.  

 



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: Netky Anna Olvecká

Foto:  Anna Olvecká



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok