V živote sa občas dejú také nespravodlivosti, že keď chceme viac zmeny, lebo stereotyp nás škrtí a unavuje, vtedy ani za svet nič nové, stále sa len krútime a krútime, dúfajúc, že snáď zajtra alebo o mesiac budú naše prosby konečne vyslyšané. A potom je tu tá druhá vec, že keď sa nám páči, ako žijeme, keď sa nejako učíme preplávať dňami s úsmevom a tvoríme si priateľstvá, zastihne nás niečo nečakané.
Michaela Haneková z Košíc má príbeh, ktorý veľa hovorí o zmenách, chcených aj nechcených, o nádeji a úsilí posúvať sa vpred, o tom, že keď sa človek nevzdá, ovplyvňuje seba, ale dodáva silu prekonávať prekážky aj iným.
Už pri narodení
Michaela sa narodila v roku 1985, teda v čase komunizmu, keď na niektoré diagnózy prichádzali postupne, papiere sa strácali, pravdy sa nepovedali a rodičia si museli všimnúť sami, že čosi predsa len nie je také, aké byť má.
„Začalo sa to pri pôrode, narodila som sa ako zdravé dieťa, ale bola hrozná zima, dali ma do inkubátora a tam sa mi spálili oči. Záznamy sa však strácali, takže sa na to neprišlo skôr. Po troch mesiacoch od narodenia prišla mama na to, že niečo sa deje, otáčala som sa nie za svetlom, ale za zvukom hrkávky. Okamžite som podstúpila operáciu, ujal sa ma jeden profesor, zdalo sa, že problém sa vyriešil. Videla som vtedy dokonca aj špendlík na zemi,“ s ľahkosťou rozpráva mladá Michaela, ktorej rodičia zrejme niekoľko rokov verili, že zlé sa na dobré obrátilo.
Ona rástla, nastúpila na základnú školu a tam sa objavili ďalšie ťažkosti spojené s očami, tentoraz s nemilosrdným záverom.
„Počas základnej školy mi zistili vysoký vnútroočný tlak, diagnóza znela zelený zákal. Absolvovala som 18 operácií, uzavreli to tak, že jedného dňa sa zobudím a nebudem vidieť. Nevedeli mi povedať, ako to príde, kedy to príde, ale jednoznačne vedeli, že to príde.“
Integrácia
Keď dieťaťu stanovia, že postupne stratí zrak, je nutné zodpovedať si niekoľko otázok. Najdôležitejšia pre ňu a aj pre jej rodinu znela, či sa pokúsi o integráciu, alebo si bude písať podobný príbeh ako mnohí vrstovníci s rovnakým hendikepom, ktorí boli začlenení do škôl pre slabozrakých a nevidiacich žiakov.
Ona to videla tak, že by sa rada integrovala, a hoci v tých rokoch to ešte nebolo také bežné ako dnes, podarilo sa. Zasiahla vyššia moc alebo mala šťastie?
Môžete sa na to pozerať akokoľvek, ale práve sa otvorila možnosť, aby sa niekto ako ona integroval na základnú školu v Košiciach a, samozrejme, že túto možnosť hneď využila. Učila sa braillovo písmo, spoznávala, aké to je orientovať sa pomocou bielej palice a žila. A videla, áno, vtedy ešte videla, aj keď musela nosiť okuliare, ale zrak jej ešte stále slúžil.
Stredná škola
„Keď som nastúpila na strednú školu, po dvoch mesiacoch od začiatku školského roka som sa naozaj zobudila a už som nevidela nič,“ povedala Michaela a priznala zároveň čosi neuveriteľné, a síce, že jej rodičia netušili, čo sa prihodilo a že to nevnímala ako obrovskú tragédiu, hoci iste, premena to bola.
„Závisí to od nastavenia rodiny a zároveň od chcenia. Mňa nikdy nevyčleňovali pre zhoršený zrak, preto som si to neuvedomovala. Vnímala som to tak, že sa naučím niečo nové. Šesť mesiacov som hrala takú formu, že ešte vidím tiene, že vidím viac, poslúžila mi na to vizuálna pamäť. Vedela som, ako vyzeral náš dom, strom v záhrade, ako vyzerajú predmety.“
Svoj systém
Michaela robí všetko, čo sa dá, ani práce okolo domácnosti jej vonkoncom nie sú cudzie.
„Musela som si nájsť nejaký spôsob. Ak človek chce, nájde si svoj systém. Chcela som sa čo najviac priblížiť k vidiacim.
Jediné, na čo som neprišla, lebo v tom zmysel nevidím, je umývanie okien,“ tvrdí so smiechom žena, ktorá je naozaj nesmierne aktívna.
„Učím na gymnáziu, mám na starosti všetky ročníky. Keď neučím a dostanem pozvanie, idem robiť nejakú prezentáciu do škôl ohľadom nevidiacich. Je to taká osveta, aby ostatní vedeli, že si dokážeme poradiť. Chodievam do divadla, niekedy píšem po premiére aj recenziu. Mám psa, nie je to vodiaci pes, je to môj miláčik, tak sa venujem jemu. Keď sa vyskytne výlet, idem na výlet.“
Veľký sen
Michaela túžila byť herečkou, a to už v mladšom veku. Pravda, vtedy zasiahli rodičia, a nie preto, aby jej sen pošliapali, naopak, podporujú ju, avšak prilievali jej trochu triezvosti do snenia.
„Pekne vyštuduješ, aby si mala aj nejakú inú prácu okrem herectva,“ vraveli jej a ona poslúchla. Dúfa však, že raz sa to podarí a ona sa postaví na dosky, čo znamenajú svet, hoci aj úprimne vyznala, že netuší, či naberie toľko odvahy.
„Zatiaľ si sen plním aspoň prostredníctvom žiakov, ktorých učím, lebo tam na škole vediem divadelný krúžok,“ dodala a nejeden jej pozitívne nastavenie mysle môže len závidieť.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies