Riapošovu knihu krstil aj Paľo Habera pingpongovými loptičkami

Spoluautorkou knihy je novinárka Eva Bacigalová a krstnými rodičmi sa stali bývalý riaditeľ NRC a uznávaný profesor Myrón Malý a spevák Paľo Habera.
     

Čitateľ sa v knihe rozhovorov s predsedom Slovenského paralympijského výboru a mužom, ktorý získal štyri zlaté medaily v stolnom tenise vozičkárov, Jánom Riapošom, dozvie všetko, dokonca ešte i najintímnejšie detaily jeho života po nehode.
     

"Mne život zmenila jedna sekunda," vraví Riapoš. Odvtedy nič neplánuje, žije pre súčasnosť, akoby bol každý deň jeho posledným. Hoci po ťažkej nehode a dlhodobej rehabilitácii zostal pripútaný na vozík, s úsmevom stále tvrdí, že mal šťastie. V jeho živote sa vraj nič nezmenilo, len spôsob prepravy.
     

Teší sa z lásky svojej manželky Bibiány, ktorá je poslankyňou Národnej rady SR, z dvoch dcér, ktoré vyženil a malej vnučky. Počas krstu poďakoval nielen manželke, ale s dojatím odovzdal kyticu aj svojej mame, ktorá si krst synovej knihy nenechala ujsť a prišla do Kováčovej.
     

Riapoš v knihe opisuje, ako mal šťastie napríklad aj vtedy, keď havaroval.
     

"Náraz ma vymrštil z auta, zrejme som preletel ponad celú cestu a dopadol na jej okraj. Som silno veriaci človek, takže som presvedčený, že to zariadil nejaký môj anjel strážny, lebo ma naozaj položil na krajnicu. Nie do stredu cesty, kde ma mohol niekto prejsť, ani nie do priekopy, kde ma nemuseli vidieť. Auto letelo ešte niekoľko sto metrov do poľa a skončilo úplne zdemolované. Už si nepamätám tvár človeka, čo ma tam našiel, ale pamätám si všetky slová, ktoré som mu hovoril. Vravel som mu: Prosím vás, otočte ma, lebo mi je strašná zima a nevládzem sa pohnúť. A on povedal: Nemôžem vás otáčať, možno máte poranenú chrbticu. Už som volal záchranku zo Zlatých Moraviec, prídu po vás. Aj tu som mal obrovské šťastie, lebo s pacientom pri takom úraze sa nesmie hýbať a ten dobrý človek to vedel," opisuje v knihe Riapoš.
     

Dodnes nevie, kto ho v osudný deň 14. februára 1993 zachránil. "Musel by som dať do novín výzvu, že hľadám človeka, ktorý ma našiel ležať pri ceste kúsok od Zlatých Moraviec. Nemohol som to vtedy ani zisťovať – nasledujúcich deväť mesiacov som strávil v Kováčovej len hýbaním hlavou a pozeraním do stropu," hovorí Riapoš.
     

"Mala som spočiatku prirodzenú ľudskú obavu, klásť mu niektoré otázky, nevedela som, nakoľko má svoj úraz v hlave spracovaný a o čom dokáže hovoriť," vraví Eva Bacigalová, ktorá sa ešte pred dvomi rokmi s Riapošom ani nepoznala.
     

"Janko je nositeľom príbehu, ktorý som chcela veľmi spoznať. Odpovedal mi na všetky otázky. Nikde v knihe si neprotirečí. On ešte aj tie zlé veci vyhodnotí ako dobré, čo sa mu v živote stalo," dodáva Bacigalová.
     

Podľa nej, ak niekto hľadá recept na šťastný život a optimizmus do svojho života, nájde ho v ich spoločnej knihe. Štyri mesiace zbierala materiál. S Riapošom sa stretávali pravidelne na dvojhodinových stretnutiach, ďalšie štyri mesiace trvalo písanie.
     

Ján Riapoš si získal rešpekt aj speváka Paľa Haberu. Obaja pochádzajú z Horehronia.
     

"Nezamestnanosť je u nás dosť vysoká a život ťažký. Ľudia sú tam skúšaní od nepamäti, a možno preto máme v sebe niečo, že keď nás stretne ťažká životná situácia, dokážeme sa s ňou ľahšie vyrovnať," reagoval Habera.
     

Hoci Habera nemá krsty veľmi v láske, keď ho požiadali, aby prišiel na krst Riapošovej knihy, neváhal ani chvíľu.
     

"Ja som síce nahral piesne, niekto iný zanechal po sebe nejaké dielo, ale títo ľudia dokázali, že aj napriek ťažkému osudu, fungujú ako my, ostatní. Majú u mňa veľký rešpekt. Ja sám to nepovažujem za samozrejmosť," dodal Habera.