Hana bývala dobrá študentka, nie, lepšie by bolo napísať, že vo vedomostiach priam vynikala. Puberta s ňou však narobila svoje zvláštnosti, a tak sa akosi pohoršila a viac sa zaujímala o veci nepodstatné než o tie skutočne dôležité. Nemožno jej to vyčítať, dospievanie má všelijaké kapitoly a často, či takmer vždy, sa hrá hry s telami i dušami.
Niežeby sa jej vôbec nedarilo, kusisko zodpovednosti sa za ňou ťahal ako doplnok k oblečeniu, vďaka čomu sa jej prospech nepokazil natoľko, aby nad ňou učitelia krútili hlavou či nebodaj pribudli rodičom vrásky.
Ak sa o nej niečo vravievalo, tak zväčša každý omieľal a v ústach prehadzoval jedinú vetu:
„Je jej ozaj škoda."
Viem, pre nezainteresovaného je to akiste preháňanie, ale na celkové objasnenie, s Hanou viacerí rátali pri veľkých plánoch, medzi ktoré patrilo i preskočenie o jeden či dva ročníky.
Biológia
Nastalo stredoškoské obdobie a naša múdra a stále pubertou pohadzovaná Hana, vstúpila na pôdu nového prostredia s dávkou nadšenia. Aby sama pred sebou zdôraznila, ako veľa pre ňu gymnázium znamená, pustila sa do príprav na prvý test s túžbou uspieť, a nielen tak hocijako, ale s poriadnou pochvalou!
Ale škoda preveľká, prvá písomka sa konala z biológie, a ak niečo nenávidela, ak bol dajaký predmet, ktorý by povyškrtala z rozvrhov alebo aspoň znížila počet jeho hodín, potom to určite bola biológia.
Nechuť ju sprevádzala pri učení, ak sa to, čo predvádzala, dalo nazvať vzdelávaním sa.
Písomka
Napokon nevedela nič a vôbec to nie je zveličené. Napísala na papier iba meno, dátum a otázky, ktoré učiteľka dôkladne vypracovala, jej pred očami tancovali, ako keby boli písané v cudzom a pre ňu nedosiahnuteľnom jazyku.
„Nech sa páči," odovzdala Hana test a zahanbene odvrátila hlavu. Nebola na seba hrdá, veru nie.
V modlitbe potom prosila Boha o odpustenie, pretože svojho Stvoriteľa poznala natoľko dobre, aby vedela, že On lenivosť neodmeňuje a ani sa nad ňou neusmieva.
„Vieš, Bože, sľubujem ti, že toto bolo posledný raz, čo som niečo také urobila. Viem, že tebe nezáleží na známkach tak ako nám ľuďom a že pre ne neposielaš do pekla, ale súčasne viem, že nás pozývaš k pracovitosti. Preto sa od tejto chvíle budem učiť na tvoju počesť, nech si aj z toho oslávený."
Odovzdávanie
„Tak, žiaci, opravila som vám písomky. Postupne vám ich rozdám a niektorí máte čo zlepšovať, to vám poviem," privítala učiteľka študentov gymnázia na najbližšej hodine biológie.
Hane sa stiahol žalúdok, dlane sa jej mierne spotili.
Čakala a čakala, kým učiteľka podíde i k nej a pripravovala sa na najhoršie hodnotenie. Zaslúžila si ho, a tak odovzdane sedela a v duchu sa povzbudzovala, že začne od začiatku a splní, čo Bohu sľúbila.
„Hanka," oslovila ju pedagogička, „neviem, ako to vysvetliť a ako sa ospravedlniť, ale... Ach, je to moja vina, no tvoju písomku som stratila. Je mi to veľmi ľúto."
A Hana pookriala, vnímala, že Boh vzal jej slová vážne a ponúkol jej druhú príležitosť. Ona neváhala a nielenže gymnázium vyštudovala s vyznamenaním, rovnako sa jej darilo i na vysokej škole. Boh jej otvoril dvere, ktoré by si sama neotvorila a zahŕňal ju láskou a podporou, akú vie odovzdať iba otec z neba.
Ježiš
Či sme žiaci a či nad nami visí ťarcha zamestnania, rovnako pre nás platí šanca druhá, tisíca a nekonečná.
Veľkorysosť spôsobil Ježiš, ktorý si ukrižovaním zniesol bolesť, čo patrila celému ľudstvu bez výnimky.
Dopúšťame sa chýb, malých aj veľkých, ubližujeme sebe i iným, zraňujeme aj sme zranení. Hneváme sa, sme zatrpknutí a občas tvrdší než najtvrdší kameň.
A predsa sa v Biblii opakuje, že len čo svoj hriech vyznáme Bohu, nielenže odpustí, ale naň i zabudne. Nepripomenie, nevysmeje sa, nevymyslí zopár odsudzujúcich fráz. Ráno čo ráno vystiera dlaň, na tvári vrúcny výraz a v ústach tichý šepot:
„Dobré ráno, dieťa. Prepáč, ale tvoje včerajšie správanie som vymazal. Môžeme teda začať odznova?"
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies