Nikdy sa nedopustil hriechu, a predsa mu takmer celý ľud želal smrť. Nikdy slovom ani skutkom nesklamal, a predsa ostal on sám sklamaný, keď ho opustili i tí, ktorí bývali jeho najbližší, ktorí jedávali pri rovnakom stole a stali sa svedkami najväčších zázrakov. Ježiš v najväčší piatok v histórii stál pred zrakom verejnosti, aby sa o ňom rozhodlo, že bude popravený ako dáky zločinec.
„Prečo nič neurobí? Veď sme počuli, že dokonca vzkriesil mŕtvych. Ako to, že sa nebráni?“ čudovali sa muži aj ženy, ktorí považovali za logické, že ak by ozaj bol Božím synom, potom by sa obhajoval, alebo by urobil ďalší čin, ešte zázračnejší než všetky doterajšie, aby presvedčil o pravde i svojich odporcov.
„Keď si teda syn Boha, zachráň sa, ty spasiteľ sveta,“ vysmievali samu vznešení aj chudobní. Nenávisť spojila, nenávisť akosi pretrhla rozdiely a už nezáležalo na tom, či ľudia sympatizovali s Rímom, či uznávali také alebo onaké obyčaje, každý do jedného vyjavoval názor na Ježiša.
Príprava na smrť
V Ježišovom prípade bola strašná nielen smrť, ale i všetko, čo jej predchádzalo.
Najskôr ho zbičovali, obliekli mu purpurový plášť a na hlavu nasadili korunu z tŕnia, pričom ho jednostaj urážali a spochybňovali, že je ten, za koho sa počas svojho pôsobenia vydával.
Na zomieranie sa zvolilo miesto zvané Golgota a Ježiša naň doviedli spolu s ďalšími dvoma zločincami. Pretrpel klince, okúsil trýzeň nepochopiteľných rozmerov, ako nevinný vzal na seba vinu celého ľudstva. Áno, preto to urobil, aby smrťou naveky rozdrvil hlavu hriechu, aby odsúdil zlo a vyliečil svet láskou.
„Dokonané je,“ riekol posledné slová, čím mal na mysli, že to, prečo sa narodil, sa naozaj a nespochybniteľne naplnilo.
Prekvapenia
Len čo dokonal a odovzdal ducha Bohu, pristúpili vojaci, lebo tak sa robievalo, že popraveným sa nakoniec zlámali hnáty. Niekto však rozhodol, že Ježiša potupia inak, a tak mu prebodli bok. A nastalo prvé prekvapenie, lebo mu odtiaľ vytiekla krv a voda.
V onen piatok si na vtedajšiu spoločnosť počkali ešte ďalšie nečakanosti, a veru boli i vyvolávajúce strach, aj spúšťajúce zimomriavky na tele.
Roztrhla sa chrámová opona a zem, celá zem, sa neovládateľne triasla, takže skaly pukali.
Hroby sa otvárali, niektorí mŕtvi opúšťali miesto odpočinku a kráčali v meste ako živí.
A tí, čo sa predtým hrdo smiali, tí, čo mu nevedeli prísť na meno, tí, ktorým jeho smrť neprekážala, otvárali ústa v úžase.
„On bol naozaj Boží syn,“ uznali a prvý raz uverili neuveriteľnej zvesti.
Bol to deň, aký nebol a nikdy viac nebude. Bol to deň, keď sa zdalo, že hriech vyhral, že tma pohltila, že smútok a vina sú zapísané v srdciach. Pravdou však je, že tmou sa nič neskončilo a že i napriek zemskému chveniu, vstupovala do žíl nádej, lebo z neverca bol odrazu veriaci.
Veľký piatok je okamihom, keď zomieranie, každé zlo, nenávisť, osamelosť a smútenie, to všetko a oveľa viac, museli skloniť hlavu a pokloniť sa pred láskou. Skloniť sa pred Ježišom. Lebo Boh tak veľmi miloval svet, že dal svojho jednorodeného syna, aby každý, kto v neho verí, nezahynul, ale mal večný život.
Prečítajte si tiež: Tajomstvo Zeleného štvrtka: Nech sa stane tvoja, a nie moja vôľa
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies