Pred 76 rokmi odišiel z Bratislavy posledný transport väzňov do Mauthausenu

Viac ako 120 mužov a žien bolo v nákladných vagónoch vypravených z bratislavskej Hlavnej stanice v čase, keď už najvyšší predstavitelia ľudáckej vlády evakuovali svoje úrady pred blížiacou sa sovietskou armádou a vydávali sa na útek smerom do Tretej ríše.

Cesta do tábora trvala deportovaným  viac ako týždeň, pričom v závere museli ísť väzni pravdepodobne desiatky kilometrov pešo, keďže trate už boli poškodené spojeneckým bombardovaním. „Títo ľudia teda pokračovali v ceste na smrť v dňoch, kedy už Bratislava bola oslobodená. Po príchode do Mauthausenu boli všetci, ktorí zvládli do tábora dôjsť a nezomreli na ceste, zlikvidovaní v plynovej komore. Podľa údajov Pamätníka tábora Mauthausen sa tak stalo 10. apríla 1945,“ povedala  historička z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied Zavacká.

Medzi väzňami bolo podľa historičky niekoľko vojakov, ktorí sa zúčastnili na Slovenskom národnom povstaní a jeho prípravách, napríklad major Sekuris, veliteľ breznianskej posádky či kapitán Ollárek, ktorý mal podľa pôvodných plánov veliť ženijným a pracovným jednotkám v Bratislave. „Bola v ňom aj skupina francúzskych a sovietskych zajatcov, vrátane aspoň piatich dievčat. V transporte zahynulo tiež viacero bratislavských typografov, väčšinou s komunistickým a sociálnodemokratickým pozadím, ktorí sa dlhodobo podieľali na vydávaní ilegálnej tlače,“ vysvetlila Zavacká.

Zvláštnosťou bolo, že do posledného transportu bolo zaradených aj niekoľko osobností pôvodne spätých s ľudáckym režimom, ktorí postupom času nadviazali styky s protistranou. „Napríklad Jozef Beňuška, bývalý dlhoročný šéf protikomunistického oddelenia Ústredne štátnej bezpečnosti alebo František Galán, ktorý bol po salzburských rokovaniach zbavený funkcie hlavného veliteľa Hlinkovej gardy a presunutý do vedenia Obilnej spoločnosti,“ uviedla Zavacká.

V uvedenom transporte boli výrazne zastúpení predstavitelia občianskeho, demokratického odboja, najmä z prostredia ilegálnej skupiny Justícia, ktorá sa už od vyhlásenia Slovenského štátu venovala pomoci utečencom a spravodajskej činnosti a po rozbití známejšej skupiny Flóra prevzala aj časť jej aktivít súvisiacich s SNP. „Nazvaná bola podľa rovnomenného kníhkupectva, sídliaceho na dnešnom Námestí SNP. V transporte zahynul jeho vedúci Oldřich Seiler a minimálne traja ďalší zamestnanci,“ povedala Zavacká.

Medzi ďalšie obete z transportu, ktoré zomreli na konci vojny v Mauthausene, patrili napríklad Alžbeta Sadloňová, majiteľka hostinca na Myjave, ktorá poskytla nocľah desiatkam ľudí, unikajúcich pred gestapom. Jej meno je umiestnené na pamätníku v Myjave na Námestí M. R. Štefánika, neďaleko autobusovej stanice, ďalej od kostola. Bol tam aj akademický maliar Ladislav Varga, či študent Radko Klimeša, ktorý podľa Zavackej vyniesol z Bratislavy stavebné plány jej opevnení. Zavraždení boli aj národohospodár Jozef Országh a reformovaný kňaz a bývalý agrárny poslanec Štefan Štunda. V posledných dvoch prípadoch išlo o demokratických nominantov do ilegálneho mestského zastupiteľstva, ktoré malo prevziať správu Bratislavy po oslobodení.

Práve rôznorodosť zloženia transportu podľa Zavackej zrejme spôsobila, že sa nehodil do komunistických ani ľudáckych výkladov dejín a oficiálne miesta mu po celý čas nevenovali takmer žiadnu pozornosť. „Dodnes nemáme ani celkový zoznam transportovaných. Súpis obetí bol po vojne rekonštruovaný podľa svedectiev spoluväzňov, dozorcov a pozostalých príbuzných, no stále nie je úplný. Preživší príbuzní tento transport, II. bratislavský, nazvali ‚zabudnutým‘ a takým aj ostáva,“ dodala historička s tým, že pamätník venovaný tejto tragickej udalosti dodnes neexistuje.