Pravidlá, ktorými by sme sa nemali nikdy riadiť

Že vraj riadiť sa ním, či už je písané alebo nepísané a podáva sa len v ústnej podobe, je nesmierne okliešťujúce a človeku bráni zhlboka dýchať. Život má predsa príliš krátke trvanie a ničiť si ho dodržiavaním čohokoľvek, čo aspoň vzdialene pripomína príkaz, berie krídla.

A my chceme lietať vysoko-privysoko. Chceme všetko alebo nič, túžime po najdobrodružnejšom dnešku a nemienime sa uspokojiť s predstavou, že by sme niečo odložili na zajtra. Veď čo ak budúcnosť nebude?

Možno vás zaujme: Ako a kde je možné vidieť Boha?

Má to v sebe poetický nádych, byť teraz a tu, nemyslieť, iba cítiť. Avšak Boh svet zariadil tak, že isté normy sú dôležité a nemali by sme ich prehliadať. No a iné, také, ktoré nás ani nikto neučí a sú zakorenené v ľudskom rozume, by sme mali odohnať a nikdy viac im nevenovať pozornosť.

Oko za oko
Zásada hnaná hnevom, a treba podotknúť, že často spravodlivým, káže reagovať tak, aby bolo odplatené v zmysle oko za oko a zub za zub.

Kedysi to fungovalo a ten, čo vykonal zlý skutok, aspoň pochopil, že nabudúce by sa mal správaniu, ktoré ho doviedlo do neželanej situácie, vyvarovať. Potom sa ale niečo zmenilo. Na zem bol zoslaný syn najvyššieho Boha v tele a daroval vykúpenie a celkom iné a pre niekoho aj nepochopiteľné novosti.

„Milujte svojich nepriateľov," nechal sa počuť Ježiš a on sám to nielen povedal, ale aj učinil. Keď ho Judáš zradil a zapredal za tridsať strieborných, nepomstil sa mu, dokonca ho ani verejne neponížil. Nazval ho priateľom a aj na neho myslel, keď zomieral na kríži. Preto staré pravidlo by malo ustúpiť lepšiemu.

Až potom
Ďalej platí akási myšlienková definícia, že veci a ľudí oceníme až vtedy, keď sa ocitneme tvárou v tvár strate. Kým vlastníme, sme ľúbení a aj ľúbime, nevšímame si a sme skúpi v prejavoch náklonnosti. Stačí ale okamih nepozornosti a roníme horúce slzy, radi by sme naprávali pokrivené a uzdravili zlomené.

Boh nič nedal len tak, a ak pripustil blízkosť, ak potešil prosperitou materiálnou, ale najmä vzťahovou, potom by s radosťou sledoval, ako si jeho stvorenie dobre počína. Rád by videl, ako máme a vieme oceniť, ako nešetríme láskavosťou a nezabúdame na nič z toho, čo je podstatné.

Iba v nešťastí
Nahlas sa to možno nepripustí, a ani šeptom nie je ľahké vysloviť nespísané pravidlo, že k Bohu sa pohľad obracia v nešťastí. Akonáhle sa zväčší potreba, prehĺbi sa súženie alebo vyšetrenia preukážu ochorenie, pomyslí sa na pomoc priamo z neba.

Prečítajte si tiež: Dejiny vyvoleného ľudu: Lekár, ktorý liečil telo aj dušu iných, ale vlastného vredu sa zbaviť nevedel

V konečnom dôsledku to nie je zlé, veď ku komu by sme sa utiekali, ak nie k jedinému, koho múdrosť sa nevyčerpá, sila nevyschne a záujem o ľudstvo nezoslabne? Ak však spojenie s Ním existuje iba dovtedy, kým sa potýka s problémom, je to priam tragické. Je čas odhodiť nezmyselnú normu, že Boh počká do obdobia na smrteľnom lôžku alebo že modlitba postačí až uprostred bolestí. Je to totiž celkom inak než by sa zdalo.

Vyhľadávaj Boha v šťastí a On ti dá vnútro leva, bez ktorého sa nezaobídeš v nešťastí.
Klop na Jeho dvere v zdraví, a On spôsobí, že v chorobe si napíšeš príbeh hodný odovzdávania z generácie na generáciu. Počúvaj Ho v chudobe a On ukáže, v čom tkvie najväčšie bohatstvo.