Posledné podrobnosti o smrti Adolfa Hitlera boli odtajnené v roku 1993

Ako vodca a ríšsky kancelár (Führer) bol zodpovedný za zločiny nacistického režimu, hlavne za vyvražďovanie Židov a Rómov. Napadnutím Poľska v roku 1939 vyvolal druhú svetovú vojnu, ktorú Nemecko nakoniec prehralo. Keď sa schyľovalo k úplnej porážke siahol si spolu s manželkou na život a spáchali samovraždu. Vo štvrtok 30. apríla uplynie od jeho smrti sedemdesiat rokov.
     

Adolf Hitler sa narodil 20. apríla 1889 v rakúskom Braunau am Inn. Jeho otec, vlastným menom Alois Schicklgruber bol nemanželským dieťaťom a matka Klára Pölzlová jeho vzdialenou sesternicou (Hitler počas života prísne zatajoval svoj pôvod). Najskôr robila slúžku u jeho prvej ženy, nakoniec sa stala treťou manželkou Aloisa Schicklgrubera. Hitlerov otec bol colným inšpektorom, rodina sa preto často sťahovala (nakoniec sa usadili v Linzi). Svojho otca nemal rád, pretože bol opilec, ktorý ich často bil a nadával im. Miloval svoju matku, ktorá plne podporovala jeho umelecké túžby. Mladý Hitler mal umelecké sklony, avšak despotický otec bránil jeho rozletu. Strednú školu nikdy nedokončil, vynikal len v dejepise (zaujímala ho história a mytológia Nemecka) a výtvarnom umení. Po otcovej smrti (1903) sa dvakrát pokúšal dostať na Viedenskú umeleckú akadémiu. Po neúspešnom pokuse v roku 1907 sa nervovo zrútil. Sníval aj o kariére hudobného skladateľa, pretože obdivoval Richarda Wagnera. Po smrti jeho matky (december 1907) sa natrvalo presťahoval do Viedne, kde sa na jeseň 1908 druhýkrát neúspešne pokúšal dostať na prestížnu umeleckú školu. Živil sa príležitostnými prácami, maľoval reklamné plagáty, predával obkreslené obrázky a pohľadnice Viedne a začal používať titul akademický maliar. Býval po rôznych ubytovniach až skončil na ulici medzi bezdomovcami. Takto žil skoro päť rokov.
     

V roku 1913 opustil sklamaný Hitler Viedeň. Presťahoval sa do nemeckého Mníchova (chcel sa vyhnúť službe v rakúskej armáde). Tu sa ale nevyhol povolávaciemu rozkazu. Komisia ho zo zdravotných dôvodoch uznala za neschopného služby a tak sa plný vlasteneckého nadšenia prihlásil za dobrovoľníka v 16. pešom záložnom pluku bavorskej armády. Stal sa z neho poľný kuriér, doručoval po zákopoch vojenské rozkazy. Bol zranený, ale páčilo sa mu bojovať za veľký nemecký národ. V roku 1914 dostal Rad Železného kríža II. triedy, 1918 Rad Železného kríža I. triedy. Napriek tomu nikdy nedosiahol vyššiu hodnosť ako slobodník. Po plynovom útoku (1918 bitka pri belgickom meste Yper/Ypres, podľa neho pomenovali vojenský bojový plyn yperit) dočasne oslepol a dostal sa do poľnej nemocnice. Keď sa dozvedel o porážke Nemecka a abdikácii cisára Karola I. nervovo sa zrútil. Klasifikovali ho ako psychopata a hysterika úplne nevhodného zastávať vedúce funkcie.
     

Po skončení prvej svetovej vojny bol Hitler informátorom vyšetrovacej komisie druhého pešieho pluku. V roku 1919 bol dôverníkom roty, dôverníkom Reichswehru v Mníchove (spojka medzi armádou a vládou revolučnej Nemeckej republiky rád). Infiltroval sa do Nemeckej robotníckej strany (DAP), ktorá bola sledovaná pre šírenie boľševizmu. Prestal na ňu donášať a stal sa jej členom, svojím charizmatickým a populistickým vystupovaním pritiahol do strany ďalších ľudí. Vypracoval jej program a k názvu pridal prívlastok národnosocialistická (NSDAP). V roku 1921 sa zmocnil jej vedenia. Stál za nevydareným mníchovským pokusom o puč v roku 1923. Zatkli ho a odsúdili na päť rokov. Súdny proces ešte zvýšil jeho popularitu. Vo väzení prežil 9 mesiacov a nadiktoval svoje radikálne šovinistické, antisemitské a rasové tézy propagujúce militarizmus Mein Kampf (Môj boj). Za dobré správanie ho v decembri 1924 prepustili. Zo strachu, že by ho mohli z Nemecka vyhostiť do Rakúska si nechal v roku 1925 odňať rakúske občianstvo (nemecké získal až v roku 1932, keď sa zamestnal na Úrade pre kultúru a meranie krajiny).
     

Po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy (1929) sa začalo v Nemecku dariť extrémizmu a Hitlerova NSDAP sa postupne stala najsilnejšou politickou stranou v krajine. V roku 1932 neúspešne kandidoval za prezidenta krajiny, ale jeho strana vyhrala voľby, a tak sa stal Hitler v januári 1933 ríšskym kancelárom. V Nemecku zaviedol nacistickú diktatúru, zakázal komunistickú stranu, fyzicky zlikvidoval revolučné kádre a antifašistov. Začal so znovuvyzbrojovaním Nemecka. Podarilo sa mu presadiť spojenie úradu ríšskeho prezidenta a ríšskeho kancelára. Keď v auguste 1934 zomrel prezident Paul von Hindenburg, stal sa Hitler neobmedzeným vládcom Nemecka.
     

Pre svojich ideologických a rasových nepriateľov prikázal zriadiť koncentračné a vyhladzovacie tábory. V roku 1935 boli schválené Norimberské zákony, ktoré postihovali rasovo "menejcenné" obyvateľstvo, zaviedol všeobecnú brannú povinnosť a začal sa systematicky pripravovať na agresívnu vojnu. V noci z 9. na 10. novembra 1938 sa s jeho súhlasom uskutočnila tzv. Krištáľová noc (židovský pogrom), ktorá viedla k deportácii Židov do get. Uzavrel spojenectvo s fašistickým Talianskom, postupne likvidoval jednotlivé ustanovenia Versaillského mieru, obsadil Porýnie nemeckým vojskom, v rokoch 1936-1939 podporoval generála Franca v španielskej občianskej vojne. V roku 1938 anšlusom pripojil k Nemecku Rakúsko. S Francúzskom a Veľkou Britániou uzavrel Mníchovskú dohodu (1938), čím pozbavil Československú republiku (ČSR) Sudet (pripojil ich k Nemecku) a južné oblasti Slovenska a celá Podkarpatská Rus boli odovzdané Maďarsku. V roku 1939 obsadili nemecké vojská zvyšok Čiech a Moravy. Po dohode so Zväzom sovietskych socialistických republík - ZSSR (pakt o neútočení, august 1939) obsadil aj väčšiu časť Poľska.
      Po zinscenovanom pohraničnom incidente na hraniciach s Poľskom sa 1. septembra 1939 začala v Európe druhá svetová vojna. V nej bolo Nemecko spočiatku úspešné, v roku 1940 zvíťazila nemecká armáda nad Francúzskom, v roku 1941 napadla ZSSR a postúpila hlboko do jeho vnútrozemia. V roku 1943 sa však situácia začala otáčať, za čo mohli aj Hitlerove amatérske zásahy do velenia armády. Medzi mnohými dôstojníkmi nemeckej armády rástlo odhodlanie Hitlera zlikvidovať. Bolo naňho spáchaných niekoľko neúspešných atentátov. Od konca roku 1944 žil Hitler vo svojom bunkri blízko Ríšskeho snemu v Berlíne. Vojnové operácie riadil iba z máp. Pod jeho neschopným a fanatickým velením sa schyľovalo k drvivej porážke nemeckej armády. V marci 1945 vydal príkaz na taktiku spálenej zeme, čo znamenalo, že sa mala zničiť celá infraštruktúra v oblastiach, ktoré mali padnúť do rúk nepriateľa. Dotýkalo sa to aj Nemecka. Ku koncu vojny sa zhoršoval aj jeho zdravotný stav. Keď sa Berlín dostal 20. apríla 1945 prvýkrát pod paľbu delostrelectva dostal záchvat zúrivosti a hystérie. O dva dni priznal, že vojna je stratená. Vyhlásil, že zostane v Berlíne až do konca a spácha samovraždu. Pred ňou spísal testament, v ktorom z neúspechu vo vojne obvinil Židov a Nemcov, ktorí zlyhali pri plnení jeho plánov.
      Dňa 30. apríla 1945 spáchali Adolf Hitler so svojou manželkou Evou Braunovou samovraždu (zosobášili sa 28. apríla 1945). Obaja prehryzli kyanidové kapsule a zároveň si strelili do hlavy pištoľou. Ich telesné pozostatky poliali benzínom a čiastočne spálili. Následne ich spolu aj s Hitlerovým psom pochovali v kráteri pred bunkrom. Sovietski vojaci vnikli do bunkru 2. mája 1945. Najskôr našli telo Hitlerovho dvojníka Gustáva Bellera, 4. mája 1945 aj jeho telesné pozostatky. V najväčšej tichosti ich identifikovali a pochovali v Magdeburgu, v roku 1970 ich exhumovali, zničili a rozprášili do bočného ramena rieky Labe pri nemeckom meste Schönebeck. Časť Hitlerovej lebky so stopami po guľke a jeho čeľusť sa nachádza v archívoch FSB (predtým KGB) v ruskej Moskve. V roku 1993 boli odtajnené všetky informácie o Hitlerovej smrti.