Politici, akademici a občania Bratislavy spomínali na obete sovietskej okupácie

Účastníci pietnej spomienky prišli na miesto, kde sa pred takmer polstoročím preháňali tanky, spoločne povedať - nezabúdame. Na protestoch proti okupantom sa v tom čase zúčastnil aj A. Srholec, ktorý si i po rokoch na augustové udalosti roka 1968 spomína veľmi dobre. „V rádiu som ráno počul, že naša krajina je okupovaná. Volalo sa doslova o pomoc. Ja som sa v tých dňoch zúčastnil viacerých protestných zhromaždení i tých na Šafárikovom námestí. Bola to hrôza, ktorú prežíval celý národ spoločne a my sme plakali od hnevu a na uliciach sme ospalých ruských vojakov v tankoch presviedčali, že tu nie je žiadna revolúcia, nech sa vrátia domov,“ povedal Srholec. Podľa neho inváziou vojsk Varšavskej zmluvy sa pominulo krátke obdobie, keď mohli byť občania medzi sebou rovnoprávnymi a o niečo slobodnejšími.

Podpredseda NR SR a predseda KDH Ján Figeľ tvrdí, že spomínať na rok 1968 treba, pretože je odkazom do budúcnosti, že nádej zomiera posledná. „Dnes sú tu krajiny, kde majú oveľa menej nádeje a šancí ako máme my, preto nie je dôvod na skepsu. Musíme byť vďační za našu slobodu, vážiť si ju a byť k nej zodpovední,“ konštatoval Figeľ.

Podľa Karola Mičietu si treba osvojiť výrok - kto nepamätá na svoju minulosť, je odsúdený prežiť ju znova. Tento odkaz smeruje najmä mladým ľuďom, ktorým pokladá za dôležité pripomínať, že nič nie je zadarmo a všetky nezrovnalosti majú ísť najprv za rokovacie stoly. „Je nevyhnutné spomínať na udalosti, ktoré sa stali aj pred rokmi. Platí to aj v súčasnom politickom svete, kde rozhodovanie, aké bolo v čase okupácie Československa, je neprístupné. Zvrchovanosť štátov a národov musí byť ich samostatnou záležitosťou,“ uviedol Mičieta.

Na pietnej spomienke sa zúčastnili aj starší obyvatelia Bratislavy, ktorí vpád vojsk Varšavskej zmluvy priamo pocítili. Bol to aj prípad Ľudmily Horvátovej, ktorá mala v tom čase 23 rokov a bývala v bratislavskom Ružinove. Predpoludním počula hluk motorov lietadiel, myslela si však, že ide len o rutinné vojenské cvičenie. „Prišla ku mne suseda a hovorí mi, veď nás Rusi obsadili, zapni si televízor. Tam už rozprával prezident Svoboda, aby sme zachovali pokoj. Prvé, čo mi napadlo, že bude mobilizácia, zoberú všetkých mužov a manžel nepríde domov. Našťastie, prišiel. Bolo to strašné, veľmi sme sa báli,“ povedala Horvátová.

Anton Urban okupáciu priamo nezažil. Bol vtedy ako jeden z prvých československých futbalistov v Rakúsku. Informácie dostával z rakúskych médií a od spoluhráčov. Na Slovensko sa vrátil až po dvoch rokoch. „Inváziu sovietskych vojsk som hodnotil veľmi tvrdo, bolo to obrovské bezprávie a takto to vnímali aj iní triezvo uvažujúci ľudia,“ skonštatoval Urban.

Jeden z hlavných predstaviteľov  nežnej revolúcie Ján Budaj sa na udalosti 21. augusta 1968 pozeral ako 16-ročný. Podľa neho by sme nad tým, čo sa stalo pred 46 rokmi, nemali nariekať, ale brať si z toho príklad, ako sa dokázali ľudia vzoprieť okupantom a položiť za slobodu aj vlastné životy. „Tieto udalosti sa stali úvodom do 17. novembra 1989. Bol to vzdor ľudí milujúcich slobodu, bol to predmet pýchy a nie nárekov. Chcel by som pripomenúť premiérovi Ficovi, aby ruským predstaviteľom, ktorí prídu na výročie SNP na Slovensko, povedal, ako sme zažívali, keď tanky brázdili našu krajinu a aby im pripomenul hodnoty slobody,“ uviedol Budaj.

Súčasťou pietnej spomienky bola aj výstava svetoznámych fotografií Ladislava Bielika, ktorú otvoril jeho syn Peter Bielik s rektorom UK K. Mičietom a hercom Jurajom Kukurom. Výstavu, ktorej fotografie autenticky zachytávajú atmosféru okupácie v uliciach Bratislavy, zorganizovala v spolupráci s Univerzitou Komenského a Konfederáciou politických väzňov nezisková organizácia Camera Obscura. Súčasťou výstavy sú zrekonštruované nápisy priamo na budove univerzity, ktoré odmietali v roku 1968 okupáciu sovietskych vojsk a jej nezmyselné obete.

V noci z 20. na 21. augusta 1968 vpadli na územie Československa vojská Varšavskej zmluvy. Do tejto akcie s krycím názvom Operácia Dunaj sa zapojilo päť socialistických štátov, a to Sovietsky zväz, Maďarsko, Poľsko, Bulharsko a Nemecká demokratická republika, ktorá sa ale nakoniec invázie nezúčastnila. Jej hlavným cieľom bolo potlačiť snahu o reformu socializmu v Československu. Približne pol milióna vojakov s bojovou technikou počas niekoľkých hodín obsadili  všetky významné miesta krajiny. Obyvatelia Československa od začiatku s okupáciou nesúhlasili a vyjadrovali voči nej odpor. Invázia vojsk Varšavskej zmluvy si vyžiadala životy 108 Čechov a Slovákov. Okupáciu odsúdilo množstvo zahraničných krajín. Hoci ohrozenie socializmu po roku 1968 v Československu pominulo, časť sovietskych vojenských jednotiek tu zostala  až do roku 1991.