Písal, aby našiel liek na samotu

Jeho smrť sa pripomína tretieho marca, pretože posledný výdych nastal v roku 1858. Avšak nebyť jeho života, nepísalo by sa ani o jeho zomieraní. Ivan Krasko sa v skutočnosti volal Ján Botto a považuje sa za zakladateľa modernej slovenskej lyriky. Jeho verše sú poznačené bolesťou a často v nich spomína dušu. Čo mal on v tej svojej duši, sa už asi nedozvie nik, ale dá sa to domýšľať, prifarbovať a opísať pri čítaní toho, čo sám napísal. A koniec koncov o fantázii to celé aj je.

Trochu prekvapujúce
Krasko vyrastal v roľníckej rodine, čo znamená, že viedol pomerne jednoduchý spôsob života. Ako mnohí, ktorých zlákalo pero, však mal vydláždený chodník vďaka rozumnosti. Preto študoval na gymnáziu, a nielen na takom, ktoré bolo v blízkosti jeho domova. Presúval sa aj na slobodnejšie školy, ktoré neboli pod vplyvom maďarizácie. V Prahe to dovŕšil výberom vysokej školy. Prekvapujúce je, že hoc bol umelec, ťahalo ho to aj k technickým záležitostiam, a preto sa rozhodol pre technickú chémiu.

Detvan
V Prahe sa nielen vzdelával, ale sa aj zapojil do činnosti slovenského vysokoškolského spolku, ktorý niesol názov Detvan. Ostatní členovia spolku sa o ňom vyjadrovali veľmi pekne, obdivovali na ňom, že aj keď sa k nim pridal ako 24-ročný muž, vynikal vyrovnanosťou a zrelosťou. Predsa len, bol ešte mladý a nikto od neho nečakal, že bude mať toľko rozvahy. Volali ho estét, pretože mal vraj vynikajúci literárny vkus a vyznal sa v zahraničných dielach.

Krasko sa priatelil s Milanom Rastislavom Štefánikom a podľa toho, čo o priateľstve uviedol, to bol vzťah naozaj blízky.

Vynálezy
O chémii sa učil a neskôr sa jej aj venoval ako inžinier. Skonštruoval aj nejaké tie vynálezy, jeden si dal aj patentovať.

Ovplyvnilo ho to
Ako to už býva, osobná skúsenosť má vplyv aj na tvorbu a bez toho sa nezaobišiel ani Krasko. Udalosť, ktorá ho poznačila tak v životnom štýle, ako aj v komponovaní básní, bola svadba. Oženil sa so ženou z Dolného Kubína a táto radostná príležitosť sa udiala po ročnom zasnúbení.

Stretlo ho všeličo, aj bol narukovaný vo vojne, potom sa angažoval v politike a nakoniec požiadal o dôchodok. Zvyšok dní dožil v Piešťanoch.

V jednej básni hovorí o tom, že sa túlal po svete bez cieľa a v tom putovaní hľadal úľavu. Túžil nájsť lúč svetla, čo by mu prenikol do srdca a liek na ranu. Či sa mu to podarilo? Neviem, ale možno bude pre niekoho liek aj poézia. Možno aj tá jeho.