Pesníčkar Jakub Ondra trávi leto s gitarou na cestách

„Teraz mám prázdniny a vtedy vždy rád niekam vycestujem. Naposledy som bol s priateľkou vo Varšave, v Poľsku. Vždy ideme napríklad na štyri dni hrať do nejakého mesta, ktoré ešte nepoznáme, zaplatíme si tam ubytovanie a každý deň hráme, až kým nás to neprestane baviť. A keď nás to prestane baviť a sme unavení, tak si ideme pozrieť mesto. Takto teraz trávim čas,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA.

Mladý hudobník hranie na ulici však nepovažuje za dovolenku. „ Ono to nie je až taká dovolenka, skôr tvrdá práca. Vstávame s priateľkou o siedmej, ideme si zacvičiť a potom ideme hrať na ulicu - teda ja hrám a ona mi pomáha s predajom albumov - a večer skončíme. Jeden deň si nechávame rezervu, aby sme navštívené mestá videli aj inak ako z ulice, v ktorej po celý čas muzicírujeme. Je to celkom makačka, no keď hrám na ulici, tak si ma potom pridáva veľa ľudí na sociálnych sieťach a je to omnoho bezprostrednejšie, ako keď vás niekto počuje len v rádiu. To nie je také, ako keď vás stretnú naživo na ulici,“ poznamenal mladý interpret, ktorý sám podľa vlastných slov na ulici hudobne vyrástol.

Na svoje hudobné začiatky dnes Ondra spomína s úsmevom. „Ako malý som bol v zbore Bambini di Praga, kam ma rodičia prihlásili. Neznášal som to tam. Bol som päťročný chlapec, ktorý sa rád hral s autíčkami a zrazu som musel spievať. Ešte k tomu tam chodili samé dievčatá, takže som tam nemal žiadnych kamarátov, to bolo pre malého chlapca utrpenie. Vždy som sa schovával pod posteľou, aby som tam nemusel chodiť a mama ma tam zakaždým nasilu ťahala... Potom som tam asi ako dvanásťročný prestal chodiť a v pätnástich som odišiel do Holandska študovať na medzinárodnej škole. Otec vtedy totiž pracoval v Holandsku. Bol to celkom hardcore, študovať chémiu a podobné predmety v angličtine, no práve tam sa začala vo mne opäť prebúdzať hudobnícka duša. Rozišla sa so mnou totiž priateľka, a keďže otec pracoval po nociach a nemal na mňa čas, tak som začal hrať. Zašlo to až tak ďaleko, že keď som sa vrátil do Prahy, začal som hrať v pražskom metre. Chcel som si zarobiť na lístky do kina a na ďalšie blbosti, ktoré tínedžer potrebuje. Vlastne ma tá hudba vtiahla späť do môjho vnútra. Najskôr to bola cesta, ako sa vyrovnať s rozchodom a neskôr som zistil, že je to zas dobrý spôsob, ako zarobiť peniaze. Nemusel som sa nikoho pýtať, kedy mám ráno vstávať a chodiť do práce. Keď som si chcel zahrať, tak som šiel a niečo som si zarobil a nejako mi to vydržalo až dodnes,“ priblížil svoju cestu.

Vďaka hraniu na ulici vznikol dokonca i jeho prvý hit On the Menu. „Jedného dňa sme šli s kamarátom do Viedne hrať na ulici a chytili nás. Nemali sme povolenie, tak nás na štyri hodiny zadržali a vypočúvali nás, až nám dali nakoniec tridsať či štyridsať eur pokutu. Bol som na nich spočiatku naštvaný, no teraz už nie som, pretože v tej cele som vlastne zložil On the Menu a vďaka tejto pesničke som neskôr spoznal aj svoju súčasnú priateľku,“ zasmial sa mladý hudobník.

„Dnes mám pocit, že si táto cesta skôr vybrala mňa ako ja ju,“ poznamenal.
Z medializácie a nového životného smeru vraj nemá strach. „Všetko, čo sa teraz deje, ma hrozne baví. Baví ma, že som posledný rok a pol nespadol do stereotypu. Mnohokrát som v živote upadal do stereotypu, s kamarátmi sme si počas školy často hovorili, ako je niečo nudné, ako musíme robiť toto a tamto... Teraz je to iné. Koľkokrát som aj naštvaný, naštvaný a niečo sa mi nedarí, nedá sa byť stále spokojný a usmiaty, ale nie je to nuda a to je bombastické. Idem si skrátka svojou cestou a takto ma to baví,“ uzavrel Ondra.