Obrovské poklady výsledkom neľudského besnenia nacistov: Kam zmizli?

Nacistická skaza spustošila zem, ľudstvo, ale aj finančné zdroje. V týchto dňoch sa v kinách objavil film Colette, ktorý zachytáva príbeh lásky v koncentračnom tábore. Drsné zábery naznačujú všetko zlo, ktoré bol v tej dobe a na tom mieste schopný človek urobiť človeku. Ako prvé vás zarazí to, že v niektorých ľuďoch nebola ani štipka ľudskosti a dozorcovia s úsmevom symbolizujúcim radosť z poníženia niekoho iného mlátili, ničili fyzicky aj psychicky, zabíjali a nedôstojne pálili v peci nevinných ľudí. Ľudí stvorených rovnako, ako boli stvorení oni sami. A aj tak to dokázali.
Vo filme ukazujú aj to, ako nacisti okrádali väzňov. Poslali ich na smrť, alebo ako sa hovorilo vo filme – odišli z tábora komínom hore. Potom vzali všetky ich veci a ostatní väzni v nich hľadali všetko cenné. Šperky, peniaze, dokonca aj zlaté zuby. A nacistický poklad rástol.

Kam sa to bohatstvo podelo?

Nacisti boli neskutočne bohatí, v ich rukách sa zdržiavali obrovské poklady. Nič však netrvá večne, v istom momente sa karta obrátila a nacisti začali čeliť rozsiahlym útokom druhej strany. Impozantnú budovu Ríšskej banky rozmetalo 21 samostatných útokov, v nej sa vtedy schovávalo asi 5000 zamestnancov aj s prezidentom banky doktorom Waltherom Funkom. Všetci to prežili. A vtedy sa spustil sled udalostí, ktorý sa považuje za jednu z najväčších, doteraz nevyriešených záhad.

Spojenecké vojská obsadzovali postupne krajinu a nacisti zatiaľ schovávali svoj poklad do bezpečia. Množstvo úradníkov si chcelo zabezpečiť lepšiu budúcnosť, a tak si vzali milióny aj zlaté prúty, ktoré schovali tak dobre, že ich dodnes nikto nenašiel. V trezoroch Ríšskej banky sa vtedy schovávala väčšina zlatých zásob Nemecka. Dnes sa ich hodnota odhaduje na 7,5 miliardy dolárov, vrátane talianskeho zlata v hodnote 1,5 miliardy dolárov.

Jedna Francúzka povedala Američanom...

Doktor Funk dal po útokoch zlaté a peňažné rezervy uložiť do veľkej soľnej bane 320 km juhozápadne od Berlína. Aby ste si to vedeli predstaviť – nacistický poklad sa ukladal 800 metrov pod zem, niesol sa chodbami dlhými 50 km, poklad tvorilo 100 ton zlata a tisíc vriec bankoviek, na čo potrebovali 13 železničných vagónov.

Dlho sa tam ale poklad neudržal, už po siedmich týždňoch tadiaľ mala prejsť americká armáda. Nacisti nestihli odviezť všetok poklad, zachránili okolo 450 vriec bankoviek. Potom prišli Američania a keďže platil zákaz voľného pohybu civilných osôb, dvaja americkí vojaci viezli dve Francúzky bez prístrešia. Keď prechádzali okolo tejto bane Kaiserody, jedna z nich povedala, že tam je ukryté zlato.

Americkí dôstojníci sa neskôr do bane zviezli a našli tam miliardy ríšskych mariek v 550 vreciach. Odstrelili oceľové dvere a za nimi našli ešte viac ako 7 tisíc vriec. Okrem iného našli 8527 zlatých prútov, zlaté a strieborné príbory a riad, kufre plné perál, diamantov a iných drahokamov zhabaných obetiam koncentračného tábora. V tej dobe to bol jeden z najväčších pokladov na svete a po vojne predstavoval 93,17 % všetkých finančných zásob Nemecka.

V ďalších štôlňach našli 400 ton umeleckých diel, obrazy z 15 nemeckých múzeí, vzácne knihy z Goetheho zbierky vo Weimare. 

Ostatné poklady na iných miestach

Soľná baňa Kaiseroda nebola jediným úkrytom. Nacistické poklady sa zvážali na rôzne miesta v horách južného Bavorska a severného Rakúska. Zvážali sa vlakmi a nákladnými autami. Spojenecké bombardovanie však prerušilo všetky možnosti komunikácie, a tak vznikli situácie, ktoré dodnes nikto nevysvetlil. Je napríklad známe, že Funkov kolega Hans Alfred von Rosenberg-Lipinski si vzal jedno vrece cudzej meny a päť menších škatúľ na určité účely. Nikdy sa nevedelo, na aké, ale vzhľadom na to, že vojna sa blížila ku koncu, si asi chcel zabezpečiť peknú budúcnosť.

Takto sa zachovali viacerí. Časť pokladu putovala Karwendelskými horami a stále sa zmenšovala, ako si vojaci z nej postupne brali. Zamestnanec Ríšskej banky Emil Januszewski si vzal dva zlaté prúty, ktoré by dnes mali hodnotu pol milióna dolárov.
Hoci sa všetci postupne dostali pod kontroly spojeneckých vojsk, nikdy sa presne neozrejmilo, kde sa poklady nachádzajú. Hľadalo sa všade, no po istom čase americkí vyšetrovatelia skonštatovali, že približne 3,5 milióna dolárov v zlate, čo by dnes bolo 46,5 milióna dolárov, a dva milióny v bankovkách, čo by dnes bolo 12 miliónov dolárov, zmizlo bez stopy.

A zrazu sa časť našla v železiarstve

Vyzerá to tak, že ani americkí vojaci neboli bez viny. Aj oni si chceli zabezpečiť peknú budúcnosť a občas si niečo hodili do vrecka. V roku 1990 sa však zistilo niečo naozaj šokujúce. Dediči neznámeho veterána z malého mesta v Texase predávali nemecké umelecké poklady vrátane jedného z najcennejších umeleckých diel stredoveku.

Joe T. Meador bol pestovateľ orchideí a majiteľ železiarstva, ktorý až do svojej smrti v roku 1980 ukrýval v prikrývke vzácny rukopis štyroch evanjelií z 9. storočia. Bol to 1100 rokov starý iluminovaný rukopis viazaný v jemne tepanom striebre a zlate. Okrem toho schovával aj krištáľovú banku v tvare biskupskej hlavy, ktorá údajne skrývala prameň vlasov Ježišovej matky Márie, hrebeň Henricha I. z 12. storočia, zlaté a strieborné kríže.

Po jeho smrti začali dediči tieto predmety trochu neuvážene ponúkať na predaj, čím na seba upútali pozornosť FBI. Po dlhších prieťahoch sa pokladu vzdali za 2,75 milióna dolárov.

Ďalšia časť pokladu sa teda našla, ale ešte stále to nie je všetko. Kde nacisti ukryli všetko, čo sa im podarilo neprávom získať? To, čo vzali nevinným obetiam svojho neľudského besnenia? Možno raz opäť príde ten moment, keď sa dostaneme k ďalším nálezom.