O tomto zverstve počas druhej svetovej vojny sa až tak často nehovorí. V Nemecku nepredstaviteľne trpeli nevinné deti!

Adolf Hitler, pre vtedajšiu spoločnosť vnímaný ako Vodca, si myslel, že je niečo viac, a preto sa nielen chcel zbaviť tých, ktorých považoval za menej než nič, ale jeho prvoradou túžbou bolo zaplniť svet ľuďmi čistej rasy. Len árijci. Len vyvolení.

Keďže v rovnakom duchu zmýšľali aj iní, zrodila sa myšlienka, je za ňu zodpovedný Himmler a dostala názov Lebensborn.

Starostlivosť o matky

Verejný dom Lebensborn mal na starosti matky, prevažne nevydaté, ktoré by inak skončili potupou a vylúčením z verejnosti, keďže sa ešte stále hlásali morálne zásady. Samozrejme, ríša si tieto ženy vzala pod ochranu, dovolila im porodiť deti, aby im ich mohla následne aj odobrať. Vyzeralo to asi tak, že než žena prekročila prah domu, podrobila sa vyšetreniu, bábätko muselo byť taktiež rasovo absolútne čisté a zdravé. V prípade, že matky zlyhali ešte aj v tom, že nedokázali vynosiť dokonalých potomkov, nuž čo, mali smolu. Bábätká sa odniesli a čo sa s nimi stalo potom, si asi dokážeme veľmi ľahko predstaviť, keďže nacistický režim nepoznal zľutovanie.

Už iná pesnička bola, ak dieťa zaplakalo a zistilo sa, že Nemecku vyhovuje, vtedy ho so všetkou láskou odobrali matke a vložili do náručia inej žene, vydatej za príslušníka SS. Ona nemala právo sa k tomu vyjadrovať alebo ďalej pátrať po tom, ako sa dieťaťu žije, ale vlastne už len tým, že do Lebensbornu vstúpila, s podmienkami súhlasila, niektoré zachádzali tak ďaleko, že sa len tak nadúvali od pýchy. Lebo vraj je česť porodiť čisté deti, je to dar. Vodca je úžasný, že takto podporuje rodiny, Vodca predsa vie, čo je pre jeho národ najlepšie.

Unesené

Lebensbor sa síce zrodil prevažne ako útočisko pre slobodné, ale to Himmlerovi jednoznačne nestačilo. Nemecku sa vtedy darilo, väčšina bola presvedčená, že naozaj dobyjú svet, a tak si podmaňovali jedno územie za druhým. Len čo sa im podarilo podrobiť si ďalšie, unášali odtiaľ deti, ako inak, aj tie si vyberali na základe farby pleti, zvažovali, či by mohli byť na niečo užitočné. Ak sa zhodli, že áno, potom bolo jasné, kam pôjdu, dostali sa aj ony do Lebensbornu, aby sa uskutočnila prevýchova. Nech zabudnú, kým boli dovtedy, nech si zvykajú, že sú Nemci. S inými menami, s inou minulosťou, často aj s iným vekom.

Modré oči

Mladé dievčatá, patriace do elitných rodín, ktoré sa učili, ako byť dobrou nemeckou ženou, boli doslova nabádané, aby v mene ríše upustili aj od presvedčenia, že sexuálny styk mimo manželstva je hriechom, lebo mali povinnosti. Povinnosť voči Nemecku. Povinnosť voči tým úbohým vojakom, ktorí bránia krajinu. A tak im vybrali takého bojovníka, čo mal modré oči a svetlé vlasy, telá sa spojili za účelom plodenia a o to ostatné sa taktiež úslužne postaral Lebensborn.

Až po koniec

Lebensbor si našiel uplatnenie vo viacerých krajinách, pričom fungoval až po samotný koniec druhej svetovej vojny. Keď sa potom viedli procesy, nebolo možné obžalovať páchateľov za unášanie detí, lebo hoci všetci vedeli, že to skutočne existovalo, dôkazov bolo málo. Viacerí si dali záležať, aby stopy zahladili, avšak roky nakoniec odkryli pravdu a ešte stále sa objavujú ďalšie šokujúce skutočnosti. Naviac predsa najväčší dôkaz poskytli deti, čo prežili, deti, ktorým ukradli identitu a detstvo, samozrejme, iba v prípade, že nezabudli. Lebo aj to sa stávalo, že dieťa samo netušilo, kam patrí a kto sú jeho rodičia.

Príbeh

Poznáte skupinu Abba, však? Napokon, asi nie je taký, kto by o nej nevedel. Jedna zo speváčok, Annie-Frid, mala podobný osud. Jej matka sa ako 18-ročné dievča pochabo zaľúbila do nemeckého vojaka, tiež dokonalý typ na plodenie detí, vlastne obaja takí boli. Vášeň sa rozhorela a zo spoločne stráveného času vzišla ona, malá a nevinná. Čoskoro sa však vojna skončila a s ňou aj nálady v spoločnosti. Kým predtým boli takéto deti velebené do nebies, potom s nimi zaobchádzali kruto. Áno, po vojne boli ľudia unavení a zhlúpnutí, otupení, a tak niekedy krivdili aj tým, ktorí za nič nemohli. Matka, ktorá vychovávala maličkú dcéru, počúvala od krajanov samé nelichotivé prívlastky. Vraj je esesácka pobehlica.

Nedalo sa inak, presťahovali sa, z dcéry sa, nanešťastie, stalo úbožiatko bez rodičov, lebo matka zomrela. Annie-Frid si vzala do výchovy babička, ale o tom, ako prišla na svet, sa mlčalo. Vždy okolo jej pôvodu viseli vo vzduchu otázniky, a hoci ona sa tým umárala, odpovede nedostávala odnikiaľ.

Náhoda, osud, nazvite to ako chcete, ale potom si čítala časopis a verte či nie, z jedného článku sa dozvedela pravdu, ktorá ňou otriasla. Že aj ona patrí k deťom, ktoré sa po vojne nazývali nemeckí pankharti. Špiny, niktoši.

Annie-Frid svojho skutočného otca vyhľadala, vtedy už bol starý a ju vydesilo, veľmi vydesilo, že sa na neho podobá.