O tom, ako vyzerá skutočná viera v Boha

Viera v Boha je často navonok viditeľná ako bláznovstvo, pretože okoliu sa zdá, akoby nemala nič do činenia s realitou. Je tiež v istom zmysle aj nemoderná, pretože nastáva obdobie, v ktorom sa vraj neoplatí veriť ničomu a nikomu a najlepšie je spoliehať sa sám na seba. Tak trochu zaváňa naivitou a niektorí by tvrdili, že ju najviac uchopujú slabí jedinci. Povedali by, že ju potrebujú tí, ktorí sa nevedia vyrovnať so životom, a tak si vytvorili naivnú predstavu, v ktorej všemocný Boh miluje človeka láskou presahujúcou aj smrť.

Je živá
Viera v Boha sa nesprávne rozumie ako niečo neživé, v čom dominantnú úlohu zohrávajú smutné i veselé emócie, pričom ony rozhodujú, či zoslabne alebo sa rozrastie. Ak je nálada naklonená do výšok a človek sa usmieva, potom to znamená, že je dôvod veriť a nádejať sa. Beda-prebeda však, ak sa po prebudení na tvári objaví ponurejší výraz, pretože je znamením, že v čokoľvek dúfať je zbytočnosť.

Možno vás zaujme: Rady z Biblie – Ako začať odznovu

Skutočnosť sa nachádza niekde inde, viera totiž len málo dbá na citové rozpoloženie. Ona je živá, nič ňou neohýba, naopak, to viera hýbe dianím v závislosti od toho, aká je veľká. Je to istota, nezávislá na vonkajších okolnostiach, nepoškvrnená ani najväčšou beznádejou. Nikdy nikto nie je sám, Boh neopúšťa,  nezanecháva a táto pravda existuje bez ohľadu na to, či emócie súhlasia alebo nie.

Viera je
Viera jestvuje dnes, dýcha v súčasnosti. Neopiera sa o minulosť, nech by skúsenosť v nej bola akokoľvek zničujúca, nech by sa odohrali tie najhoršie udalosti. Viera verí, že napriek ťažkostiam je Boh väčší a teraz, práve v tejto chvíli, pracuje na detailoch ľudského príbehu tak, aby vytvorili ohromujúci celok.

Prečítajte si: Čo ak by to s Popoluškou dopadlo celkom inak?

Viera vidí
Viera vidí realitu a nepopiera ju. Jej výsadou je však skutočnosť, že sa dokáže povzniesť a hľadieť za viditeľné. Pohľad možno hovorí o príliš nesplniteľnom sne a nedá sa uprieť, že neklame. Viera pritakáva, ale k už poznanému pridáva poznámku, že pre Boha nie je aj tak nič nemožné.

Ako deti
Ježiš dal do povedomia výrok, ktorý sa často opakuje a nie je prekvapujúci, napriek tomu je nanajvýš dobré pripúšťať si ho k srdcu znovu a zas. Ľudstvo by sa totiž malo čo učiť od detí, áno, najmenší môžu byť učitelia v najväčšom dobrodružstve, ktoré pozemská cesta ponúka, vo viere.

Vravieť by o tom mohla aj trojročná Kate, ktorá sa dostala do nie najpríjemnejšieho kontaktu s jedovatým brečtanom. Nezaobišlo sa to bez následkov, pokožka sa posiala vyrážkami a dievčatko malo možnosť zmraštiť tvár a rozplakať sa. Len čo sa však malá nezbednica ukladala na spánok, vyjadrila dostatočne nahlas, čo si o všetkom myslí.

„Oci, Ježiš ma uzdraví. Modlila som sa a viem, že ráno mi nič nebude." Jej otec, mimochodom, veľavážený predstaviteľ cirkvi, sa pousmial a sám pre seba si povzdychol, že jej viera je skutočne sladká. Nezabudol však pripojiť aj nevyslovenú otázku, čo naozaj prinesie zajtrajšok a ako bude zranenie vyzerať v dennom svetle. Jeho obavy sa ukázali ako neopodstatnené, pretože keď Kate otvorila očiská a neoblečená vtancovala do rodičovskej spálne, s krikom a divokým tancom oznamovala, že sa nemýlila. Na jej tele sa nenašla jediná známka včerajšieho incidentu.