O fašiangoch na našom území môžeme hovoriť už v predkresťanskom kontexte

Fašiangy, začínajúce sa deň po Troch kráľoch (7.1.) a končiace sa Popolcovou alebo tzv. škaredou stredou (9.3.), poznáme z územia stredoeurópskeho priestoru, a najmä z nášho, ešte aj v predkresťanskom kontexte.
      Boli to rôzne obchôdzky slúžiace na privolanie jari rôznymi magickými spôsobmi. Po dlhej zime bolo predsa len pozitívne, aby postupne ustupovala.
      Toto obdobie poznali aj východní Slovania, u ktorých sa slávili v podobe "maslenice". Už názov hovorí, že to bolo obdobie bohaté na kalorické jedlá, pretože pred pôstom sa bolo treba poriadne najesť. Naši predkovia žili a stravovali sa veľmi striedmo, ale počas fašiangov bolo dovolené sa dobre prejesť. Tradičné jedlá boli fánky, šišky, pampúchy, záviny a zabíjačkové špeciality.
      Iný nádych získali fašiangy po prijatí kresťanstva. To, čo z nich ako fragment zostalo, boli obchôdzky v maskách. Dnes to berieme ako zábavu, ale v minulosti mali masky významný rituálny význam. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím bola maska strašidelnejšia, tým mala väčšiu moc a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať. Ešte doteraz máme regióny, kde sa tieto fašiangové sprievody konajú a ľudia sa v nich aj dnes preobliekajú za rôzne masky. Kedysi nesmel chýbať Turoň, medveď, vlk, dnes sa prezliekajú muži za ženy a naopak a v maskách sa vždy zvýrazňujú atribúty výzoru, charakteru alebo zlozvykov opačného pohlavia.
      Slovo fašiang pochádza z nemeckého slova vast-schane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Toto slovo symbolizovalo, že po ňom nastáva 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti bral veľmi vážne. Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, "ostatky", dňami bujarej zábavy. Z veľkomoravského obdobia je z nášho územia známy názov "mjasopust".
      Podľa dĺžky fašiangového obdobia sa hovorilo o dlhých a krátkych fašiangoch. Žartovne sa hovorilo, že keď je krátky fašiang, vydajú sa aj škaredé dievčatá. V našom slovenskom prostredí to bolo dané aj roľníckou kultúrou. Hoci sa už gazdovia pripravovali na jarné práce, ešte nebolo veľa roboty, takže okrem priadok a páračiek bol čas aj na svadby. Trvali dlhšie ako dnes a bola to slávnosť nielen rodiny, ale celej dediny.
      Fašiangové obchôdzky sprievodu dedinou mali rituálny priebeh. Ich významom bolo dobrorečenie, dobrožičenie pre navštívený dom. Želalo sa, aby sa darilo po zdravotnej aj hospodárskej stránke. V prvej polovici 20. storočia k maskám pribudol aj vojak so šabľou a práve na túto šabľu napichovali gazdiné potravinové podarúnky pre masky. Každá obec má svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. V sprievode nechýbal ani ľudový zabávač, ktorý zábave udával tempo.
      Fašiangové obchôdzky, zábavy a veselice vrcholili poslednými tromi dňami, "ostatkami", a fašiangy sa končili v utorok polnocou pred Popolcovou stredou. Zábava vrcholila na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou a o polnoci sa pochovávala basa. Na tomto krásnom obrade nechýbali účinkujúci prezlečení za kňaza, organistu, hrobára, basa na márach a babky-plačky. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba

Zdroj: TASR