O chlapcovi, ktorého modlitba vzkriesila z mŕtvych

Jeho život sa začal písať mierne neradostne, aspoň tak by sa zdalo každému pozorovateľovi. Biologická matka ho porodila, ale na výchovu bol daný do cudzieho prostredia. Iste, také čosi je nedobré a nijaké dieťa by nemalo vyrastať s dojmom odmietnutia. Šťastie v nešťastí sa ale dostavilo v podobe adoptívnej rodiny, ktorá ho ľúbila, povzbudzovala a viedla k viere v Boha. Ó, áno, Boh sa Johnovi prihováral od ranného detstva, ale on ho akosi nevnímal, zámerne sa mu vzďaľoval.

Mám ťa rád
Keď sa prerástol do puberty a mohol sa pochváliť vekom 14 rokov, odohrala sa pre neho osudná udalosť. Bol január, počasie teda nepôsobilo ktovieako láskavo. Johnovi to ale neprekážalo, napriek nečasu sa vybral do parku v sprievode ďalších priateľov. Partia chlapcov si zvolila pomerne nebezpečnú zábavu, lákalo ich zamrznuté jazero. John telefonoval s matkou, rozlúčil sa a na konci zaznelo: „Dobre, mami, mám ťa rád." A potom si už nepamätá nič. Jeho telo sa preborilo a pohltil ho ľad.

Zmenšovala sa šanca na prežitie
Súboj s časom bol ťažký a neúprosne pritláčal účastníkov k pravde. Záchranná akcia síce prebiehala intenzívne, ale čím dlhšie zostával John uväznený pod zamrznutou prikrývkou, tým sa zmenšovala šanca na prežitie. Tím záchranárov pobehoval sem a tam, snažil sa ho nájsť, ale akosi nebol na dosah. Až keď ubehlo 15 minút, konečne sa podarilo vytiahnuť ho. Oživovanie sa nieslo v znamení úmorného snaženia sa, okamžite bol prevezený do nemocnice a s každou ďalšou minútou hrozilo väčšie nebezpečenstvo. Zdravotný personál neopúšťal jeho lôžko, pulz však nie a nie naskočiť. Bolo to šialené, ale napokon sa každý prizerajúci vzdal akejkoľvek nádeje. John sa hodinu neprebral a jeho stav sa nedal opísať nijako inak, ako slovom smrť.

Zázrak
Prirodzene, jeho matka dostala správu a srdce jej stislo od zúfalstva. Ako by bez neho dokázala žiť? Bolo to nepredstaviteľné, nikdy by čosi také neprekonala. Len čo vstúpila do nemocničnej izby, personál bol pripravený dovoliť jej rozlúčku. S jej príchodom sa však veľa zmenilo. Najskôr sa akosi zvláštne pretvorila atmosféra, dokonca aj teplota vzduchu sa navýšila. Žena sa posadila, dotkla sa synových nôh a nahlas sa pomodlila jedinú vetu. „Duchu svätý, vdýchni do neho život." Nestihla sa ani nadýchnuť, keď sa ozvala šokovaná zdravotníčka. „Máme pulz! Naskočil!" Aj prítomní lekári prehlásili existenciu zázraku, voči moci modlitby sa jednoducho nedá vonkoncom nič namietať. Jeho cesta za uzdravením pripomenula, že Boh je naozaj všemocný. Nielenže prežil, navyše mozog neprejavil známku najmenšieho poškodenia. Nuž a o niekoľko rokov neskôr, keď utrpel poranenie a navždy sa musel vzdať basketbalu ako hráč, učinil najlepšie rozhodnutie. Odovzdal sa Bohu, a vie, že je povolaný do práce kazateľa.