Ej, to veru býva radosť, keď deti začnú všetečne rozprávať, celá miestnosť ožíva, všetko sa otriasa smiechom a dospelí dvíhajú kútiky úst v nemom úžase.
Niekedy sú výroky dieťaťa hodné hurónskeho smiechu, inokedy privádzajú k zamysleniu a nútia čudovať sa, kam sa pri starších vytratila prirodzená zvedavosť. Veď koniec-koncov uznajte, človek vo vyššom veku nemá potrebu pýtať sa, kam sa slnko ukladá spať a či hviezdy vedia, akou krásou sú obdarené. Je to škoda preveľká, ale nič to, aspoň sa smieme pozastaviť, nadýchnuť sa, potešiť a azda aj premýšľať.
Na náboženstve
Jeden evanjelický farár, ktorý, okrem iného, aj vyučuje náboženstvo maličkých a dychtivých žiakov, si vypočul už naozaj kadečo.
O tom by sa dalo spísať aj tisíc článkov, ale zaujímavé je rozprávanie chlapca, ktorý navštevuje šiestu triedu a zrejme sa nehanbí nahlas sa deliť o postrehy, či už sú také alebo onaké.
„Tak som rozmýšľal,“ povedal šiestak, „že keďže Rusi zaútočia na Ukrajinu, mal by som byť aspoň posledný deň svojho života dobrý.“
Mohlo by vás zaujímať: Vysmieval sa z Biblie, takúto odpoveď však nečakal!
Treba ešte podotknúť, že jeho myšlienka bola vypovedaná skôr než sa incident naozaj udial, v súčasnosti už, nanešťastie, počúvame správy o útokoch a obetiach.
Ponaučenie
Mohli by sme sa pohoršovať či byť smutní, že malý chlapček už musí mať vedomosť o tragickom dianí a že aj on je oboznámený s konfliktom. Radšej ale skúsme zvážiť, že si on, hoci je ešte ďaleko od dospelosti, uvedomuje, že pokiaľ by nastal posledný deň života, záleží na tom, ako ho strávime.
On, aj keď maloletý, vie, že na dobré veci či správne rozhodnutia, nie je nikdy neskoro. Dokonca ani pred smrťou nie.
Odložil by všetko, čo ho inak úplne zamestnáva, teda detské šantenie, prirodzená túžba rebelovať, občasné vzpieranie sa rodičom a iným autoritám, pomýšľanie na niečo vzrušujúce. Áno, toho všetkého by sa v poslednej chvíli vzdal, aby bol dobrý. Aby azda ponaprával a neodišiel zo sveta len tak, ale zanechal po sebe lepší dojem.
Aké inšpirujúce!
A aké hrôzostrašné pre nás, vekom zrelších, že občas nám to, ľudovo povedané, deti pekne natrú.
Možno je pre každého najvyšší čas nechať odpočívať v pokoji pýchu. Zanechať nenávisť, odhodiť ohováranie. Netrápiť sa malichernosťami.
Nevynášať rozsudky. Je najvyšší čas skúsiť byť lepšími a spoznať, že Boh je najlepší.
A nech už prítomnosť dopadne akokoľvek, nech už budúcnosť prinesie čokoľvek, prevziať úlohu a jednoducho veriť.
Pretože, hoc si uvedomujem, ako strašidelne to môže vyznieť, my nikdy vopred netušíme, ktoré denné svetlo je posledné.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies