Najdlhšie slúžiacim vojakom na svete bol Slovák!

Ladislav Škultéty-Gabriš sa narodil 27. júna 1738 v Mojtíne. Jeho otec Juraj Gabriš, slúžil v husárskom pluku baróna Jána Gilániho. Po matkinej smrti roku 1750 sa k tomuto pluku dostal aj 12-ročný Ladislav. „Treba poznamenať, že taká prax nebola vtedy ničím nezvyčajným. Tak ako Ladislav slúžilo najmä u husárov viacero tzv. detí či synov pluku. Nosili uniformu a plnili si povinnosti ako ostatní dospelí vojaci,“ vysvetľuje na webovej stránke Vojenského historického ústavu historik Vladimír Segeš, ktorý zmapoval a spracoval záznamy o tomto nezvyčajnom vojakovi. 

Po smrti baróna Gilániho sa v roku 1752 majiteľom pluku stal generálmajor Andrej Hadik - neskôr slávny poľný maršal. V radoch Hadikovho pluku sa Škultéty dostal do bojového virvaru tzv. sedemročnej vojny (1756 - 1763). Pod osobným velením generála Hadika sa aj vtedy 19-ročný Ladislav Škultéty-Gabriš vyznamenal 18. júna 1757 v bitke pri Kolíne a o pár mesiacov aj pri najúspešnejšej akcii habsburskej armády – dobytí Berlína 16. októbra 1757. „V oboch bitkách bol Škultéty zranený, čo však neohrozilo jeho účasť na všetkých bojových akciách pluku,“ dodáva Segeš. 

Počas reorganizácie v roku 1768 bol Hadikov pluk zrušený a švadrónu (vojenský jazdecký oddiel) v ktorej Škultéty slúžil, prevelili do druhého najstaršieho (neskôr ôsmeho) husárskeho pluku habsburskej armády. „V tomto pluku, ktorý neskôr vlastnili viacerí majitelia, Škultéty slúžil až do konca života,“ poznamenal Segeš. 

Škultéty-Gabriš stúpal po rebríčku hodností zdanlivo pomaly. Až po 25-ročnej službe v roku 1775 sa stal vicekaprálom (čiže poddesiatnikom). V roku 1778 počas vojny o bavorské dedičstvo ho povýšili na riadneho desiatnika. Ako podľa Segeša vyplýva zo zápisu o muštrácii (vojenskej prehliadke) v roku 1780, desiatnik Škultéty mal výšku "5 stôp, 4 palce a 7 čiarok", čiže meral takmer 170 centimetrov a ako sa ďalej uvádza, bol "dobre stavaným husárom". Po dvojročnom plnom bojovom nasadení v poslednej protitureckej vojne (1787 až 1791) sa ocenenia dočkal aj viackrát zranený Ladislav Škultéty - 11. apríla 1790 ho povýšili na strážmajstra a zároveň vymenovali za zástavníka pluku. „Vtedy sa však už pluk presúval z Balkánu do západnej Európy, kde akcelerovali závažné svetodejinné udalosti vyvolané francúzskou revolúciou,“ vysvetľuje Segeš. 

Predstavu o tom, aký bol prvý vojnový rok, ale napokon aj o celom období napoleonských vojen, dokresľujú podľa Segeša záznamy o stavoch Wurmserovho husárskeho pluku. Jeho zástavníkom bol vtedy 54-ročný Ladislav Škultéty. Pluk mal začiatkom leta 1792 pred vstupom na bojisko 2 324 mužov a 2 268 koní. Pri súpise na konci roka mal pluk už len 1 298 mužov a 1 163 koní, takže za šesť mesiacov stratil takmer polovicu mužstva i koní. „A pritom nebojoval v žiadnej väčšej bitke, iba v menších šarvátkach,“ poznamenal Segeš a dodáva, že pri tomto podiele a počte strát (v piatich koaličných vojnách proti Francúzsku a jednej proti Rusku zahynulo viac než 350 tisíc vojakov z Uhorska) možno vlastne považovať za zázrak, že zástavník Škultéty vôbec prežil útrapy napoleonských vojen v rokoch 1792 až 1815. Vyslúžil si dve najvyššie vyznamenania pre mužstvo habsburskej armády: striebornú Medailu za hrdinstvo (1790) a Armádny kríž, nazývaný aj delový kríž podľa toho, že ho odlievali z ukoristených nepriateľských diel. 

Počas dvorskej a palácovej služby 8. husárskeho pluku v roku 1825 vo viedenskom Hofburgu si cisár František medzi nastúpenou čestnou strážou hneď všimol staručkého, vtedy 87-ročného zástavníka, ktorý dôstojne a bez pohnutia držal štandardu pluku. Keď sa dozvedel, že Ladislav Škultéty odslúžil už 75 rokov, dal si ho predvolať do pracovne a povedal: "Milý Škultéty, akú odmenu si želáš za takú dlhú vojenskú službu? Povýšim ťa na 
dôstojníka a umožním ti odísť na zaslúžilý odpočinok." Traduje sa, že Škultéty vtedy cisárovi odpovedal: "Vaša Výsosť, ďakujem za túto česť, no ak mi chce Výsosť prejaviť milosť, potom prosím, aby som bol ponechaný v tom, v čom som, aby som mohol zostať zástavníkom a ako zástavník aby som aj zomrel." Škultétyho odpoveď zapôsobila na cisára, ktorý dodal: "Dobre, môj milý, nech je tak, ako chceš." Potom sa obrátil na veliteľa pluku Karola Luženského so slovami: "Pán plukovník, zabezpečte, aby tento muž zostal v stave pluku ako doživotný zástavník s tým, že bude oslobodený od akýchkoľvek služobných povinností, bude požívať výhody dôstojníka a bude mať ročný príplatok k žoldu vo výške 100 zlatiek." Keď sa o tejto skutočnosti dozvedel majiteľ pluku, generál jazdectva Michael Kienmayer, aj on priznal Škultétymu ďalších 100 zlatiek príplatku ročne. 

Posledné roky života Škultéty strávil s plukom v Haliči a Sedmohradsku. Z pamätí vtedajšieho plukovného kaplána a neskôr farára v Diosegu (Sládkovičovo) Michala Staročeka vyplýva, že Škultéty bol hlboko veriaci človek, každý mesiac sa pravidelne spovedal a pri tejto príležitosti nikdy neopomenul darovať zlatku alebo toliar svojmu spovedníkovi. Staroček ďalej zaznamenal, že roku 1814, keď mal Škultéty vyše 75 rokov, a ovládal slovenčinu, maďarčinu, nemčinu a latinčinu, naučil sa aj po francúzsky. 

Ladislav Škultéty, ktorý v sedle odslúžil 81 rokov, zúčastnil sa na 22 vojnových ťaženiach a posledných 41 rokov bol zástavníkom 8. husárskeho pluku, zomrel vo veku 93 rokov 19. augusta 1831 v plukovnom lazarete v obci Svätý Mikuláš (Sânnicolau Mic), ktorý je dnes súčasťou mesta Arad v Rumunsku. „Škultétyho príklad je výstižným svedectvom toho, že len vďaka armáde mohol jednoduchý slovenský poddaný dosiahnuť spoločenskú a životnú 
úroveň i civilizačný rozhľad, o akom jeho rovesníci a rodáci ani nesnívali,“ uviedol Segeš. 

Telesné pozostatky tohto celoživotného vojaka, ktorý sa stal raritou a heroickým vzorom vojenskej služby v celosvetovom meradle, budú až do 27. júna uložené v krypte Dómu sv. Martina v Bratislave. Potom ich prevezú a pochovajú. v jeho rodnej obci Mojtín.