Žil raz istý misionár, ktorý sa síce pohyboval po viacerých kútoch Slovenska, ale najväčšmi sa mu tvár rozžiarila v jednej dedinke. Obľúbil si to tam nielen preto, že sa mu páčilo prostredie a že sa tam nachádzalo veľa-preveľa pekných miest, ale najmä tá atmosféra.
Bolo to už dávno a dedinu obývali prevažne Rómovia, veselí a aj pohostinní.
Aj misionár mal podobnú povahu, hoci jeho farba pleti bola iná, ale na tom nikomu nezáležalo. S Rómami ho začalo spájať silné puto, založené na rovnakej duši, ktorá, našťastie, farbu žiadnu nemá a oni ho radi vzali k sebe domov, pekne nakŕmili a on zasa ako poďakovanie zaspieval a zahral na hudobnom nástroji.
Len tak
Misionár bol taký typ, že mu všeličo napadlo, vymýšľal veci, na ktorých sa potom on aj iní zabávali. Raz si takto, naozaj len tak bez príčiny, zmyslel, že svojich priateľov v dedine navštívi, ale urobí to inak než zvyčajne. Prezlečie sa za nejakého žobráka a vyskúša, akí sú tí jeho milovaní. Nemienil tým nič zlé, ani sa nikomu nechcel vysmievať, on bol skrátka taký.
Prišiel
S úsmevom sa vystrojil, bol na nepoznanie, ani vlastná matka by nevedela, že pred ňou stojí jej dieťa, keby ju navštívil. Spokojne sa mohol vybrať do dediny, a len čo tam prišiel, vyhľadal dom, v ktorom sa najčastejšie zdržiaval.
Keď ho tamojší Rómovia zbadali, veruže ho vôbec nepoznali. Ale hoci bol pre nich v tej chvíli cudzincom, usmiali sa, pozvali ho ďalej a s najväčšou láskou mu dali aj zajesť aj napiť. Napokon mu ponúkli nocľah blízko domu, kde by sa vraj vyspal dobre a nikto ho odtiaľ nevyženie.
Spev
Žobrák-podvodník sa odobral na odpočinok, zopár minút počkal a potom spustil. Z miesta, na ktorom mal prespať, vyhrával a vyspevoval tak nahlas, až okamžite vzbudil pozornosť. Jeho hostitelia sa ponáhľali za zvukom hudby a ani nemuseli vidieť jeho tvár, ihneď im bolo jasné, že to je ich kamarát, vždy veselý a plný huncúctiev.
Vošli k nemu, smiali sa, až ich bruchá boleli a pokračovali v spievaní a hraní, až kým ich únava neprinútila odpočinúť si. Misionár sa viac ako inokedy presvedčil, že jeho priatelia majú veľké srdce ochotné rozdávať dobrotu a opäť raz sa potvrdilo, že kde je priateľstvo, farba pleti je nepodstatná.