Trvalo to dlho, ale napokon nad všetkým zvíťazila a mohla oslavovať, že si ešte požije a bude môcť kráčať, hýbať rukami a robiť radosť sebe i najbližším. Uvedomila si však, že zdravie je vec vrtkavá, a tak aby si zabezpečila mladosť aj v starobe, aby dopriala kostiam pohyb a tvári sviežosť, rozhodla sa vyhľadať trénera a niekoľkokrát v rámci týždňa pod jeho dohľadom bez akýchkoľvek výhovoriek cvičiť.
Otázka
Najskôr ju to veľmi nebavilo, vlastne ak by bola úprimná, povedala by, že cvičenie z tej duše nenávidela. Ale chcelo to len silnú vôľu, čas a aj tvrdý prístup trénera, orientujúceho sa v správne motivujúcich slovách.
A veru, napokon si činnosť obľúbila, dokonca sa jej cnelo, ak mala deň slobody a aj telo jej dalo najavo, že urobila najlepšie. Že to má skutočne význam. Vďaka usilovnosti nazbierala vynikajúcu kondíciu, hoci dosiahla 60 rokov, teda vek, v ktorom by skôr bolo prirodzené, ak by sa sila míňala.
„Tréner, mám otázku,“ zadýchaná Joyce sa vážne zahľadela na trénera, povzbudená svojimi pocitmi a pochvalami okolia, ktoré chutili sladšie ako med.
„Ak budem takto cvičiť, myslíte si, že sa udržím vo forme aj vtedy, keď budem mať 90?“
Tréner pokrútil hlavou, aj mu šklblo kútikmi úst, ale nechcel ju raniť a už vonkoncom sa jej nemienil posmievať.
„Nuž, Joyce, je mi ľúto, ale nie.“
„Ako to myslíte, že nie?“
„Môžete cvičiť a aj cvičte, pokiaľ vládzete, ale proti času sme všetci bezmocní. Telo nám starne, tak je to zariadené a liek nejestvuje. Zmierte sa s tým, že nie sme navždy mladí.“
Joyce to síce nedalo a skúšala sa ešte vypytovať, ale uznala, že hoc sa jej pravda nepáči, nič nezmôže. Veď predsa aj na starobe je veľa krásneho, aj na mladosti, na detstve a koniec koncov na celom-celučičkom živote.