Meniace sa jazerá Titanu

Najväčšie jazero na juhu Saturnovho mesiaca Titan počas miestneho leta výrazne zmenilo hĺbku i plochu. Aj susedné. V článkoch, ktoré vyjdú v špičkových špecializovaných časopisoch Icarus a Journal of Geophysical Research, to oznámili doktorand Alexander Hayes a Oded Aharonson z Kalifornského technologického inštitútu v Pasadene s kolegami.
      Hladiny jazier na Zemi kolíšu podľa ročného obdobia, výkyvov zrážok a zmien klímy. Popri Zemi je najväčší Saturnov mesiac Titan jediné teleso slnečnej sústavy so známym kolobehom kvapalín. Pozemský pojem hydrologický cyklus čiže kolobeh vody nemožno použiť, lebo je viazaný na vodu a na Titane obiehajú kvapalné uhľovodíky. Tak či onak, tamojšie jazerá ponúkli aj prvý známy mimozemský príklad zmien hladín podľa ročného obdobia.
      Vyplynulo to z údajov, ktoré počas štyroch rokov nazbierali prístroje sondy Cassini, ktorá od roku 2004 (činnosť bola predĺžená do roku 2017) pôsobí na orbite okolo Saturna. Okrem tejto planéty a jej prstencov opakovane skúma aj jej mesiace vrátane Titanu.
      Tím Alexandra Hayesa a Odeda Aharonsona v týchto údajoch našli dve línie dôkazov, ktoré poukazujú na približne jednometrové zmenšovanie hĺbky jazier na južnej pologuli Titanu za pozemský rok. Príčinou je sezónne vyparovanie kvapalného metánu z jazier. Tie sa totiž v dôsledku veľmi nízkych teplôt na Titane, blížiacich sa mínus 200 stupňom Celzia, skladajú prevažne z kvapalného metánu, etánu a propánu.
      Zamerali sa predovšetkým na Ontario Lacus čiže Jazero Ontário, pomenované po približne rovnako veľkom náprotivku na pomedzí USA a Kanady. Je to najväčšie jazero na južnej pologuli Titanu a vôbec prvé objavené na tomto mesiaci. Zistili, že jeho pobrežná línia od júna 2005 do júla 2009 ustúpila o približne desať kilometrov. Toto časové rozpätie zodpovedá na juhu Titanu obdobiu od stredu leta do skorej jesene. (Rok na Titane trvá 29,5 pozemského roka – toľko, koľko trvá obeh Saturnu okolo Slnka.)
      Vedci pozorovali jazerá na juhu Titanu radarovou zobrazovacou aparatúrou a radarovým výškomerom sondy Cassini. Okrem iného sa pri tom potvrdilo, že jazerá tvorí pomerne čistá zmes kvapalného metánu a etánu, priehľadná asi ako skvapalnený zemný plyn.
      V prípade jazera Ontario Lacus radarové signály umožnili určiť sklon dna až do hĺbky asi osem metrov. Najplytšie je na južnom okraji, kde dno klesá najpomalšie – tam sa aj hromadia sedimenty. Pri východnom brehu je sklon dna o čosi strmší. Najstrmší je pri severnom brehu, kde jazero prilieha k horám.
      Z údajov o sklone dna a z porovnania radarových snímok zo začiatku a konca spomenutého časového rozpätia vedcom vyšlo približne jednometrové zmenšovanie hĺbky ročne. Platí to aj pre susedné jazerá na južnej pologuli Titanu – radarové údaje, ktoré sa ich týkajú, sú však z kratšieho obdobia, od decembra 2007 do mája 2009.
      Sonda Cassini radarovo pozoruje aj jazerá na severnej pologuli Titanu, kde sa v súčasnosti začína miestna jar. Podobné zmenšenia hĺbky sa pri nich zatiaľ nepozorovali, aspoň nie tak, aby bolo možné vysloviť definitívny verdikt.

Zdroj: TASR