Matioško a kamarátovi Hurajtovi: "Kráča za šťastím"

Dve výrazné mužské osobnosti vlastní slovenský biatlon. Kým Pavlovi Hurajtovi sa po bronze na ZOH vo Vancouveri otvárajú ďalšie možnosti, Marek Matiaško, piaty na ZOH v Turíne 2006, sa pomaly lúči. Oboch spájala pupočná šnúra najcennejších plodov, obaja si rozumeli, vyhovovali a navzájom sa inšpirovali.
      Ak by mal Marek Matiaško vykresliť podobizeň Pavla Hurajta, nechýbala by v nej črta hlbokej samostatnosti, vrytá neodmysliteľne do tváre Paliho Hurajta. "Je cieľavedomý človek, ktorý si organizuje svoj čas sám, všetko si sám zabezpečuje, rieši. Odtiaľ sa odvíja jeho život, keby nemal takúto povahu, že sa zatne a ide ako stroj, či prší, alebo sneží, určite by nedosiahol to, čo dosiahol."
      Vlastnosti u oboch modelovalo aj prostredie. "Medzi mnou a Paľom je rozdiel, že nikdy nebol súčasťou nejakého systému," zamýšľa sa nad miskami výhodnosti strediskového zabezpečenia v armádnej Dukle Marek Matiaško. "Ja som 15 rokov na Dukle, naučil som sa, zvykol tak žiť, že niekto stavia tréningy, rieši sústredenia, vždy som mal niekoho nad sebou a za sebou. Paľo to nemal v podstate nikdy, rýchlosť, vytrvalosť, kilometráž si robil sám, aj sústredenia si plánoval, či v Ramsau, Obertilliachu, alebo niekde inde. Všetko vychádzalo z jeho hlavy a v tomto mal výhodu oproti nám, ktorých zastrešoval nejaký systém. Bol nútený vymýšľať, čo, kedy, ako, či tam pôjde, alebo nie, aký efekt z toho vyťaží."
      Výslnie nie je len o trpezlivosti, Marek Matiaško pripomína aj iné špecifiká biatlového športu na Slovensku. "Nás je tak málo, že každý, kto sa obrní trpezlivosťou, dostane sa do reprezentácie. Treba prežiť pubertu, rozhodujúci vek od 15 do 20 rokov. Paľove úspechy boli otázkou času, behal vždy dobre, posledné dva roky sme mali fantastické lyže a záležalo už len na tom trafiť sa do 'mázy', do správneho dňa a na olympiáde to v Paľov prospech parádne vypálilo."
      Marek, Paľo, dva talenty, medzi slovenskými mužmi najúspešnejší biatlonoví olympionici. "V Turíne to bola naozaj len o šťastí, stačila jedna rana a mal by som medailu rovnako ako ju má teraz Paľo," odhaľuje realitu úspešnosti Marek Matiaško. "Biatlon je jednoducho aj o šťastí, treba mu ísť oproti a Paľo to robí dokonale. V tomto je iný ako my."
      Trénerov si biatlonista nevyberá a zvažovať, ktorý v čom viac vyhovuje by prinieslo len spleť vzťahovej džungle, a to Marek Matiaško veľmi dobre vie. "Po 15 rokoch by som už mohol povedať, ktorý tréner bol lepší, horší, s ktorým som viac dosiahol, alebo menej. Nechcem však tieto témy rozvíjať, ani to, kto mal výhodnejšie zázemie, či my na Dukle, alebo Paľo. V prvom rade je to v ňom samom, keby nemal takú vďačnú povahu, nepomohol by mu ani svätý. Naučil sa za desať rokov strieľať, behať vedel a trpezlivo si počkal na úspech."
      Vzťah k Pavlovi Hurajtovi podkuli roky biatlonového spolužitia. "Poznáme sa celú moju kariéru, zo 15 - 17 rokov, čiže už aj predtým, čo sa stal biatlonistom," vysvetľuje Marek Matiaško. "Boli sme rovesníci, kolegovia, veľa sústredení a pretekov sme strávili spolu na izbe. Rozumeli sme si a aj si rozumieme, pomohli sme si aj pri vzájomnom súperení. Ak Pali tvrdí, že som mu bol v niečom nápomocný, tak ktovie, možno v technike streľby, alebo v časoch, keď sa len rozbiehal do veľkého športu. Boli sme sparringpartneri, navzájom sme sa ťahali, možno v tomto sme si ulahodili. Teraz sa podaril na olympiáde husársky kúsok Paľovi, predtým zasa mne, nikdy sme flintu do žita nehádzali. Desaťročie biatlonu sme takýmto spôsobom prežili plece pri pleci, aj so švandou i starosťami, napokon obaja v súčasnosti niečo budujeme, ja dom, Paľo penzión, vidíte, aj takáto činnosť nás spája."
      Dosť intenzívne sa skloňuje potenciál Pavla Hurajta, podľa Mareka Matiaška zatiaľ nevyčerpaný. "Myslím si, že ho nespotreboval, ešte nie je na vrchole, pokojne môže pár zím opakovať výsledky z vlaňajška. Vek na to má, aj odhodlanie."
      Soči tím rozbúril v útrobách biatlonu hladinu po tom, čo Pavol Hurajt doň nevstúpil a odmietol na seba koncentrovať z toho vyplývajúce výhody. "Keď nepodpísal zmluvu a ja som sa s ním stretol," spomína si Marek Matiaško, "tak som mu povedal - Paľo, ak by si ju podpísal, vymazal by som ťa z telefónu. Nie je dôvod trhať tímy, je nás málo, nie ako trebárs Nemcov. Musíme si pomáhať a roztrhať sa na drobnejšie, za cenu nejakej nevraživosti, nedajbože hádok, by bola hlúposť. Preto som rád, že sa takto rozhodol a zostal sám sebou, takým, akým ho od začiatku všetci poznáme. Ak by sa upísal, už by to nebol Paľo."
      Nemení sa, takto Pavla Hurajta vníma Marek Matiaško. "Je stále rovnaký, samorast bol a aj ním zostal. Som rád, že aj po úspechoch a veľkej stáve zostal Palim, akého všetci poznáme."

Zdroj: TASR