Letné shakespearovské slávnosti v Bratislave

Pred nedávnom ste povedali, že žijete spolu v „divadelnom manželstve“ s jedným mužom už 16 rokov. Čím vás očaril tento geniálny autor?

Ja som do tohto „divadelného manželstva“ vstúpila neplánovane v roku 2000, keď môj manžel, Marián Zednikovič, hosťoval v Skrotení zlej ženy na Letných shakespearovských slávnostiach v  Prahe. Strávili sme spolu skúšobné obdobie a leto na pražskom hrade bolo pre mňa fajn dovolenkou spojenou s divadlom. Sledovala som celý realizačný proces a takisto ohlasy divákov. Keďže som tam nemala žiadne povinnosti, všetko som mohla sledovať len ako pozorovateľ, bola to pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Spriatelili sme sa s riaditeľom pražského festivalu Michalom Rychlým a kým Marián hral, Michal mi rozprával o vzniku a tvorbe festivalu. A tak sme si s Maroškom povedali: „Aký dobrý nápad! Veď v Bratislave nič podobné nemáme, navyše cez leto aj divadlá majú prázdniny…“ Na konci augusta, keď festival končil, sme  Michalovi pri pohári vína navrhli, či by nemohla byť „Skrocenka“ nasledujúci rok uvedená aj v Bratislave s tým, že by sme to celé vymysleli a zorganizovali.

Takže sa to celé začalo pri pohári vína?

Ten dohovor sme vlastne ani nebrali ako stopercentný, veď pri víne sa naplánuje kadečo… Až kým Michal neprišiel v decembri do Bratislavy, aby sme teda dohodli spôsob a miesto realizácie. V lete 2001 sme urobili prvý ročník LSS v Bratislave práve vďaka Michalovi, ktorý nám počas prvých rokov pomáhal hlavne so získavaním financií a ponukou predstavení z ich pražského festivalu. Neskôr to už nechal na nás, aby sme festival posúvali a finančne zabezpečili aj tvorbu vlastnej inscenácie len pre LSS na bratislavskom hrade.

Predpokladám, že to nebolo vaše prvé divadelné stretnutie so Shakespearom.

Samozrejme, aj dovtedy som sa stretla s viacerými inscenáciami, či už v slovenských alebo českých divadlách, o filmových spracovaniach nehovoriac. Z divadelných som mala veľmi rada Kupca benátskeho v réžii Romana Poláka v divadle Astorka a tiež vo filmovom spracovaní s Al Pacinom v úlohe Shylocka. Žiaľ, na divadelné predstavenie na Broadway v New Yorku, kde hral tento legendárny herec takisto Shylocka, som sa nedostala. Zaváhala som pri nákupe vstupeniek, nekúpila som si ich v predstihu a napriek tomu, že som sa o to pokúšala na mieste, už sa mi tam nepodarilo dostať. Dodnes ma to štve. Preto som si vybrala tento titul ako prvý pre naše vlastné naštudovanie a na túto bláznivosť som nahovorila aj Mariána, ktorý zase na postavu Shylocka „zlomil“ Bolka Polívku… Podarilo sa nám to v roku 2005 v réžii Romana Poláka.

(Marán Zednikovič a Bolek Polívka, Kupec benátsky)

Čím vie byť Shakespeare a jeho dielo aktuálne v 21. storočí?

Je to, podľa mňa, zvláštne a zároveň aj veľmi smutné, že nám tento autor stále má čo povedať, aj po 400 rokoch. V prípade jeho komédií by to bolo fajn, pretože sú z môjho pohľadu veľmi jednoduché a v mnohom podobné, miestami roztomilé, zamilovane naivné. Napríklad keď sa niekedy nechtiac započúvate do debaty pri susednom stole v kaviarni… Tá spleť problémov, kto s kým a kedy, kto s kým nie a prečo, kto s kým predtým a potom… Veď to je  hotová Komédia omylov! No a smutné na tom je, že Hamlet, Richard III., Macbeth, Othello, kde všetko zlo a tragédie hlavných hrdinov spôsobuje túžba po moci a bohatstve, závisť a žiarlivosť - no je na tom niečo menej aktuálne v dnešnej dobe? Shakespeare bol buď mimoriadne predvídavý, alebo my, ľudia, sme sa za tých 400 rokov vôbec nezmenili, len miesto atramentu a brka máme iphony, tablety a sociálne siete.

„Shakespeare na bratislavskom hrade“ bol vždy spájaný s istou noblesou. Je to priestorom, hereckým obsadením,

alebo aj samotným autorom?

Neviem, či práve noblesa je správny výraz... Skôr je festival spájaný s výnimočnosťou netradične stráveného večera v divadle. Otvorený priestor pod hviezdami - keď nám počasie praje, pekné predstavenie s dobrým obsadením, k tomu možno nejaké prosecco a nakoniec po predstavení aj nejaké to vínko s priateľmi pod hradom na Zámockej. Veď ani nám sa nikdy nechce po predstavení hneď domov a koľkokrát sme už sedeli na chodníku v príjemnej debate pred Čertom v známom trojuholníku...

A čo keď vám počasie nepraje?

To je úplne iné, ale rovnako úžasné prepojenie s divákmi! My držíme palce im, aby to vydržali, a oni nám, aby sa predstavenie dohralo, pretože nemáme náhradné termíny. Pritom začiatky neboli vôbec ľahké. Keď sme prišli s nápadom letného divadelného festivalu, kde sa bude inscenovať Shakespeare, mnohí sa nás pýtali, či si fakt myslíme, že na to niekto bude chodiť. Veľa divákov si myslelo, že ísť v lete na Shakespeara, nedajbože na tragédiu, to bude určite morda. Trvalo nám zhruba 5 rokov, kým sme dosiahli veľmi slušnú návštevnosť a mohli sme z roka na rok hrať viac a viac predstavení.

(Táňa Pauhofová a Robert Roth, Richard III.)

Tento rok ste neuviedli novú premiéru, sú za tým financie?

Tento rok sme neplánovali uviesť novú inscenáciu, nielen kvôli financiám, ale hlavne kvôli tomu, že sme nemali k dispozícii hradné nádvorie z dôvodu predsedníctva EÚ v termíne do 27. júla. Z hľadiska skúšobného procesu by to bolo komplikované. Mali sme teda vymyslený projekt Pocta Shakespearovi, podobný ako pripravujú kolegovia z Prahy, ale žiaľ, nedostali sme grant z Fondu umenia.

Je ťažké zháňať sponzorov aj pre takýto významný projekt ako sú LSS?

Áno. Nie je to jednoduché a  vítame akúkoľvek podporu, či už finančnú, technickú, alebo dobrovoľnícku!

Dnes je dopyt hlavne po lacnej zábave. Pociťujete to, keď uvediete niektorú tragédiu? Komédie sa predávajú ľahšie?

Neviem to celkom porovnať, pretože vždy z cca 24 predstavení festivalu, viac ako polovicu tvoria reprízy premiérového titulu. Tie ďalšie dva alebo tri tituly sa hrajú štyri až šesťkrát, čiže sa určite predajú rýchlejšie ako ten, čo sa hrá viac večerov, a je jedno, či je to tragédia, alebo komédia. Aj pri naštudovaní to vždy striedam, jeden rok premiérujeme tragédiu, nasledujúci rok komédiu. Niekedy stačí, že sa jeden ročník festivalu daná inscenácia v Bratislave nehrá a má dobré meno z minulosti. Keď ju potom uvedieme znovu, je o ňu veľký záujem. Tak sme to v minulosti zažili pri Antoniovi a Kleopatre a tento rok pri Dvoch pánoch z Verony.

Ktorá je vaša najobľúbenejšia inscenácia?

Vždy tá, ktorú práve pripravujem, pretože jej ročná príprava ma vždy pohltí. Napríklad teraz riešim len Zimnú rozprávku, aj keď som si minulý týždeň povedala, že ešte neprišiel jej čas. Sú hry, kde by som chcela dostať tzv. druhú šancu, naskúšať ich znovu, inak. Jednou z mojich obľúbených bol určite Kupec benátsky, možno aj z toho dôvodu, že sme celkom nevedeli, čo to všetko obnáša - naštudovať hru a vyniesť ju do plenéru. Keď sa na to pozriem spätne, boli sme s Maroškom fakt dobrodruhovia. No a na tú búrkou zrušenú premiéru nikdy nezabudnem. Ani na ten pocit bezmocnosti a sklamania...

V každej hre účinkujú slovenskí aj českí herci, vnímate rozdiely medzi ich herectvom?

Áno, ale nepovedala by som všeobecne, že je rozdiel medzi českým a slovenským herectvom, pretože je veľmi dôležité s akými skúsenosťami herci prichádzajú. Napríklad Veronika Kubařová a Rebeka Poláková v Othellovi. Nemám u nich pocit, že okrem jazyka je v ich herectve rozdiel. Obidve majú svoje postavy spracované veľmi prirodzene, poctivo, a verím im každé slovo. Minulý rok u nás účinkovali vo Večere trojkráľovom skvelí Honza Konečný z Prahy a Láďa Špiner z Pardubíc, a fungovali s našimi slovenskými hercami rovnako „živočíšne“.

Je náročné zladiť dvojjazyčný scenár?

Áno, je. Je dôležité správne odhadnúť, ktorý český preklad sa hodí ku ktorému slovenskému, ktoré preklady sa dajú kombinovať jednoduchšie, alebo budú znieť lepšie. Napríklad pri Richardovi III., ktorého nám pán Ľubomír Feldek pre chorobu nemohol preložiť, sme použili preklad pána Jozefa Kota a k nemu sa nám lepšie hodil preklad pána Joseka. Vždy hľadám vhodnejší český preklad, keďže väčšinou v našich inscenáciách hovoria po česky maximálne dve postavy. A potom prichádza kontrola, aby čeština so slovenčinou v dialógoch významovo spolu sedeli. Keď som neistá, požiadam o pomoc pána profesora Hilského, pána Feldeka alebo Roba Mankoveckého.

Ktoré inscenácie uvediete tento rok, čím sú výnimočné?

Od 27. júla do 6. augusta je na programe Othello. Prvýkrát sme zmenili systém sedenia, scéna je v strede hradného nádvoria, aby sme mohli využiť steny hradu na projekciu. Diváci tak cez hercov vidia aj na seba navzájom. Túto inscenáciu režíroval Michal Vajdička, ktorého úspešné inscenácie sa hrajú na Slovensku aj v Čechách, a naši diváci si určite pamätajú v jeho réžii aj Antonia a Kleopatru. Vždy som chcela realizovať tri veľké tituly: Macbetha , Richarda III a Othella. Týmto sa mi to podarilo a myslím si, že vzniklo krásne a emotívne predstavenie. Medzi Othellom Jožka Vajdu a Jagom Ľuboša Kostelného funguje skvelá herecká energia a niekdy na záver aj mne „vybehne“ slza. Potom príde 8. augusta hosťovať pražské predstavenie Sen noci svätojánskej režijného tandemu SKUTR, takisto so skvelým obsadením a od 13. augusta „rozlúčkovo“ uvedieme inscenáciu Petra Mankoveckého, Dvaja páni z Verony, ktorú sme premiérovali ešte v roku 2012. Nikdy som si nemyslela, že ju budeme hrať tak dlho. Skúšobné obdobie bolo náročné a sprevádzalo ho niekoľko nečakaných zmien. Samotný titul sa na Slovensku hráva veľmi zriedkavo, aj preto som chcela vyskúšať, či dokážeme vytvoriť inú, zaujímavú inscenáciu. Petrova koncepcia sa mi veľmi páčila, hoci som si nebola celkom istá, ako ju zvládneme na hrade v podmienkach, ktoré tam máme. Hrá nám živá kapela, herci predvádzajú akrobatické kúsky, stepujú, ale nakoniec to celé dopadlo perfektne. Aj tento rok je o predstavenie  veľký záujem, napríklad už tretíkrát s ním pôjdeme aj do Ostravy, takže sa dielo predsa len podarilo. 

(Ľuboš Kostelný a Tomáš Grega, Dvaja páni z Verony)