Letecká katastrofa na území Slovenska sa stala pred 50 rokmi

Let LZ 101 smeroval z bulharskej Sofie cez maďarskú Budapešť a českú Prahu do nemeckého Berlína. Stroj Iliušin Il-18 až do nešťastia na Slovensku nemal žiadnu nehodu a bol udržiavaný v súlade s ustanoveniami výrobcu. Posádke velil kapitán Ljubomir Todorov Antonov, ktorý bol jeden zo služobne najstarších kapitánov Il-18 v bulharsko-sovietskej leteckej dopravnej spoločnosti TABSO (neskôr Balkan Bulgarian Airlines).

Lietadlo sa pre zlé počasie v Prahe nad Brnom obrátilo a pristálo na obed v Bratislave na letisku v Ivanke pri Dunaji. Po zlepšení poveternostných podmienok nad Prahou dostalo povolenie na štart. Medzitým odštartoval z Bratislavy aj Iliušin Il-14 Československých aerolínií. Aby bol dodržaný rozstup medzi Il-14 a Il-18, bol kapitán Antonov inštruovaný, aby udržiaval výšku 300 m, kým nedostane povolenie k vzostupu na svoju letovú hladinu a o 16.30 h lietadlo odštartovalo. O chvíľku sa však stratilo z obrazoviek kontrolnej veže. Stroj havaroval na mieste s príznačným názvom Sakrakopec (Malé Karpaty), asi osem kilometrov od konca dráhy.

O život prišlo 74 cestujúcich a 8 členov posádky dvanástich národností. Slováci medzi nimi neboli, ale päť Čechov áno. Medzi obeťami bola napríklad známa bulharská operná speváčka Jekaterina Popová či honduraský spisovateľ Ramon Amaya Amador.

Záverečná oficiálna správa vyšetrovacej komisie znela: "Komisia nemohla jednoznačne zistiť príčinu nehody lietadla... Predpokladá, že najpravdepodobnejšou príčinou bolo nedostatočné zhodnotenie terénnych a poveternostných podmienok v okolí letiska Bratislava posádkou lietadla a neprispôsobenie letu týmto podmienkam". Neskôr sa objavili aj ďalšie dohady. Posádka bola pred vzletom upozornená na turbulencie. Preverovala sa teda možnosť, že lietadlo vletelo do turbulencií a stalo sa nekontrolovateľným. Český pilot Ladislav Keller však túto hypotézu odmietol. Tvrdí, že na príčine bola zrejme stanovená minimálna odletová výška 300 metrov, ktorá nebola dostatočná, a to vzhľadom na výšku okolitého terénu.

Jeden z vyšetrovateľov nehody na bulharskej strane, vyšetrujúci sudca Najvyššieho súdu Nedju Gančev, počas záverečnej fázy vyšetrovania spáchal samovraždu. O páde lietadla sa vynorilo niekoľko hypotéz, ale podľa výsledku oficiálneho vyšetrovania nebolo možné jednoznačne určiť príčinu nešťastia.

Niekoľko mesiacov po havárii na mieste vysadili 82 briez, za každú obeť jednu.

Na mieste zabudnutej leteckej katastrofy medzi bratislavskou Račou a Svätým Jurom osadil v máji 2012 spolok Istropolitan informačnú tabuľu. Okrem popisu tragédie v slovenčine, bulharčine a angličtine a technických parametrov lietadla obsahuje zrejme najpresnejší zoznam obetí nešťastia z novembra 1966.