Odosielam na server ...

Vedeli ste, že na stránke Netky.sk existuje možnosť zobrazovať iba pozitívne správy? Ak nemáte chuť čítať o násilí, ľudskom nešťastí či katastrofách, zapnite si Filter pozitívnych správ a dozviete sa všetko pozitívne, čo sa okolo nás deje.

OK, rozumiem
Zatvoriť
Časová os: Exkluzívne rozhovory pre Netky.sk
13. júl. 2020Margita
BratislavaBratislava 14°
Biblia
TV program
Moje Netky
Tento článok sa nachádza v sérii Exkluzívne rozhovory pre Netky.sk. Otvorte časovú os udalostí.
Lenka Barilíková
Lenka Barilíková
01.11.2016 08:12 Kultúra
Rozhovor s Lenkou Barilíkovou: Láska nás dokáže udržať pri živote
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
loader
ZOBRAZIŤ VIAC
01.11.2016 08:12 Kultúra

Rozhovor s Lenkou Barilíkovou: Láska nás dokáže udržať pri živote



BRATISLAVA - Herečka Lenka Barilíková by padákom nezoskočila. Namiesto adrenalínu pracuje na javisku so svojím temperamentom, energiou, srdcom a pokorou. Ako skúsená hlasová pedagogička hovorí, keď pracujeme so svojím hlasom, spoznávame samých seba.


V roku 2005 ste boli jednou z hlavných postáv pôvodného slovenského seriálu. Po dlhých rokoch to bol prvý seriálový „boom“ na Slovensku. Ako si spomínate na to obdobie?

 

Je to teda dosť dlhý čas a ja si na toto obdobie s odstupom času spomínam len v tom najlepšom. Bolo to husté, učiť sa texty a zvyknúť si na rýchlosť výroby, vedieť sa koncentrovať. Denne sa točilo 20 obrazov, niekedy aj viac. Ale aj napriek rôznym negatívnym odozvám si stále myslím, že to zmysel malo. A veľký. Množstvo ľudí, ktorí najskôr ohŕňali nosom, myslím kolegov, ktorí veľa kritizovali, sú dnes známe televízne tváre, ktoré sa živia práve točením denných seriálov. Boli chyby, z ktorých sme sa poučili, a preto sa dnes toľko vyrába, herci sa môžu realizovať nielen na divadelných doskách ale aj pred kamerami. Mňa to teší, že je to tak. A dodám k tomu ešte jednu dôležitú vec, že ľudia, ktorí sme vtedy spolupracovali, sa dokázali stretať aj mimo ateliéru, chlapci chodili hrať hokej, niektorí hrajú dodnes, a my sme ich chodili povzbudzovať a vedeli sme sa aj spolu porozprávať nielen o práci. A štáb sme mali skutočne parádny, vďaka pánom ako Vojto Hron, Paľko Bob... Vidíte, aj tí nás už opustili.

 

Kritika, ako hovoríte, nebola veľmi priaznivá voči tomuto projektu. Ako ste ju prijali?

 

Áno, kritizovalo sa veľa. Tento projekt mal veľké ambície nekonečného seriálu. Ku koncu sa zlepšoval vo všetkých zložkách. Ale neprialo tomu možno aj to, že vedenie televízie sa zmenilo, posúvali sa vysielacie časy, menila sa dĺžka a podobne. Bolo za tým však veľa práce. A ja som vďačná , že ma to stretlo a hlavne som rada, že som sa stretla s ľuďmi, s ktorými ma aj dnes viaže priateľstvo.

 

Posunul vašu kariéru fakt, že ste sa objavili na televíznej obrazovke?

 

Určite áno. Televízna obrazovka je veľká čarodejka. Môže pomôcť, ale aj uškodiť. Výhodou je, že keď vás niekto pozná z televíznej obrazovky, ľahšie si potom nájde cestu aj do divadla, kde vás môže vidieť „naživo“. Ale vždy ide o to, s kým sa pri práci stretnete, či mu stačí len to, ako vyzeráte alebo sa dokáže pozrieť aj hlbšie, kto vlastne ste a na čo ešte máte. Ide o vytvorenie priestoru pre dialóg. V práci je pre mňa najdôležitejšia komunikácia. Nie diktatúra. Od takej práce, pokiaľ možno, radšej odchádzam. Veľmi dobre fungovali vzťahy napríklad v seriáli Panelák, na ktorý mám tie najlepšie spomienky. Momentálne nie som na televíznej obrazovke tak často, je ma viac vidieť na divadelných doskách.

 

Divadlo Andreja Bagara v Nitre, Radošinské naivné divadlo a Teatro Tatro sú tri scény, na ktorých ste hrali najviac. Tri rozdielne poetiky, čo mali pre vás spoločné a ktoré z nich vás najviac ovplyvnilo?

 

Divadlo Andreja Bagara bolo mojou prvou domácou scénou, dnes je to divadlo iné ako keď som začínala. Veľa drahých kolegov nás už opustilo. Dnes sa môžem tešiť z toho, že je tam veľa mladých šikovných hercov a herečiek, s ktorými rada hrávam a nielen s nimi, pravdaže.  To, že som strávila veľa rokov mimo kamenné divadlo, teda repertoárové, ma tiež čomusi naučilo. Roky strávené s Radošincami, cestovanie a hranie po celom Slovensku i Čechách, malo tiež svoje čaro. Hrať s autorom a zároveň mu byť partnerkou na javisku, pán Štepka, principál divadla – veľa som sa naučila. Hlavne to, že humor sa na javisku robí najťažšie a že treba počkať, kým sa divák dosmeje. Mala som to šťastie, že som v RND spoznala úžasného, múdreho a nesmierne láskavého a vtipného hudobníka, skladateľa, pedagóga Janka Melkoviča. Teatro Tatro je úplne iná šálka kávy. Je to divadlo, ktoré je pre mňa ako diváčku jedno z najlepších, aké som kedy videla. Predstavenia sú veľmi silné, priam výtvarno-spektakulárne, spracovaním tém výnimočné a herecky excelentné. Posledný silný zážitok je Majster a Margaréta alebo Cirkus Charms. To všetko sa deje vďaka Ondrovi Spišákovi a Ferkovi Liptákovi. Určite si z každej spolupráce čosi odnášam, bola by som rada, keby ten vplyv bolo cítiť nielen v herectve, ale aj  v živote. Ale okrem týchto divadiel je to ešte veľa projektov, ktoré vznikli „bez strechy nad hlavou“. Projekty, s ktorými cestujem po Slovensku a ktoré sú pre mňa aj príjemne stráveným časom s kolegami, ktorí sú z  rôznych prostredí. 

 

Podľa niektorých názorov sa v poslednej dobe divadlo prispôsobuje divákom a nabáda viac k zábave ako k rozmýšľaniu. Čo si o tom myslíte?

 

Tieto tendencie badať, ponúkať ľuďom len oddychové predstavenia, aby sa zabavili, aby nemysleli na problémy, ktoré si domov prinášajú z práce a podobne. Malo by to byť aj tak, že divadlá budú ponúkať a tvoriť inscenácie provokujúce k zamysleniu, zrkadliac spoločenské problémy, upozorňovať na „kurie oká“ spoločnosti prostredníctvom umenia -  toto je predsa poslaním divadla. Nie som proti komédiám. Som za zábavu, ale nie primitívnu, lacnú a nevkusnú, ktorá znižuje nároky diváka. Prečo by sme mali klesať? Poslaním divadla je predsa aj vychovávať. Zábava sa dá robiť aj na úrovni, nemusíme na javisku kliať a kopať sa do zadku, aby sme pohli divákovou bránicou.

 

(Štyria v ringu, DAB Nitra)

 

Popri herectve sa venujete aj hlasovej pedagogike. Čo to znamená pre človeka v praxi, keď začne na sebe pracovať v tomto smere?

 

Pracujem nielen s ľuďmi, ktorí sa profesionálne živia hlasom - herci, speváci, keďže učím na VŠMU, ale aj s ľuďmi, ktorí potrebujú vo svojej práci posilniť najmä spôsob komunikácie. Každý človek je jedinečný a tak isto každý sa prejavujeme určitým neopakovateľným spôsobom. Pracovať s človekom na hlasovom prejave je v podstate pracovať na jeho celkovom psychofyzickom prejave. V praxi to pre mňa ako pre lektora, pedagóga znamená, že človeku sa snažím pootvoriť pomyselné dvere k nemu samému, aby sa začal lepšie vnímať, vnímať svoje telo, svoje pocity a aby na vedomej úrovni začal pracovať na správnom, zdravom znení, aby vedomou cestou odbúral nezdravé návyky a naopak tie zdravé začal používať nielen na hodine, ale aby si ich prenášal do svojho súkromného života. Pracovať na hlase znamená pracovať komplexne s celým človekom na všetkých úrovniach. Predpokladá to skutočne otvorený postoj k zmenám. Človek sa o sebe veľa dozvie.  

 

Keď vás ako pedagogičku vyhľadá napríklad človek mimo „fachu“, čo vám najčastejšie povie? Nemám hlas, pomôžte mi? Alebo nemám sebavedomie, je to počuť?

 

Ľudia ma oslovujú s rôznymi problémami. Chcú, aby ich bolo viac počuť, chcú byť v práci razantnejší a podobne. Mnoho z nich si neuvedomuje, prečo ich hlasový prejav je tichý, že ich nie je počuť ani do mikrofónu. Súvisí to s osobnosťou človeka. S prostredím, ktoré ho formovalo, formuje. Súvisí to s jeho návykmi a stereotypmi, ako stojí, ako chodí, ako dýcha. Tieto prejavy sa podieľajú na našom celkovom pôsobení a vytvárajú o nás obraz navonok. A okolo toho sa to celé točí. Dokonca som mala prípad, že mladé dievča chcelo rozprávať tichšie, pretože hučí.

 

Žijete doma s dvoma režisérmi a s jedným hercom. Váš manžel Michal a starší syn Samuel sú režiséri, najmladší Jakub študuje herectvo v Brne. Vediete doma umelecké diskusie alebo sa stretávate v názoroch?

 

Áno, takto sa to doma vyvinulo. Ale momentálne chlapci už nebývajú doma, lebo obaja si pomaly vytvárajú svoje vlastné domovy. Diskusie sú rokmi zaujímavejšie a teším sa, že sú  názorovo veľmi rôznorodé. Vieme sa veľmi dobre nasmiať. To, že máme iné názory je fajn, poháňa to v práci a aspoň nás to drží v kondícii myslieť.

 

Patríte do veľkej rodiny divadelníkov. Bolo jednoznačné, že vaši synovia pôjdu týmto smerom?

 

To , že chlapci kráčajú v šľapajách rodičov nie je výnimočné. Mnohí lekári majú deti lekárov, právnici právnikov, murári murárov... U nás to však jednoznačné nebolo. Aspoň v prípade mladšieho syna. Alebo to tak dobre roky ukrýval, že sme si to nevšimli. (smiech)

 

Mnoho hercov sa snažilo odhovoriť svoje deti, aby sa venovali tomuto remeslu, zrejme kvôli negatívnym skúsenostiam z branže. Vás to nikdy nenapadlo? Alebo ste ich naopak podporovali?

 

Snaha poukázať na pekné, príťažlivé povolania bola. Za úspech považujem, že starší syn sa nestihol naučiť texty na prijímacie skúšky na herectvo , tak tam nakoniec ani nešiel. Napriek tomu, že vyštudoval filmovú réžiu, stále hrá. Ale našu podporu majú, nech už študujú to či ono, dôležité je, aby boli v živote šťastní.

 

V inscenácii Láááska účinkujete spolu s dlhoročnými kolegami Martinom Mňahončákom a Marekom Majeským. Podľa názvu je v tom lásky až na roztrhanie!

 

Áno! Je to vzťahová bláznivá komédia z pera Murraya Schisgala a stretávame sa so skvelými reakciami divákov. Som tu ženou dvoch mužov, ale nie naraz, samozrejme. Je tam skutočne toľko lásky, až na roztrhanie. Ale naozaj, je to o láske, kvôli ktorej sa skutočne oplatí žiť. Láska nás dokáže udržať pri živote. Verím, že čo nevidieť, niekedy na jar, uzrie svetlo sveta ďalšia inscenácia, s ktorou vycestujeme po slovenských mestách tešiť divákov. 

 

(Láááska s Martinom Mňahončákom)

 

Vraj nemáte rada adrenalín. Na javisku ho neprežívate? Dá sa v tejto branži vôbec fungovať bez adrenalínu?

 

Je pravda, že adrenalín typu „bungee jumping“ nevyhľadávam, ani padákom by som nezoskočila. Javisko je iný priestor. Je to realita, ale zároveň nie je. Na javisku počas predstavenia vás nebolí nič. Je to magické miesto. Adrenalín v prostredí, kde sa tak často pohybujem, dokáže zvýšiť čokoľvek a sem tam aj ktokoľvek (smiech). Myslím, že herectvo sa nedá robiť bez temperamentu, bez energie, bez srdca a bez pokory.

 

V čom vás môžu vidieť diváci v novej sezóne?

 

O pár dní premiérujeme muzikál o Jánovi Pavlovi II. Povolanie Pápež na mojej domovskej scéne v DABe. Je to silná téma, nielen pre veriacich divákov, ale pre všetkých ľudí. Pracujeme s úžasným tímom poľských tvorcov v réžii Jerzyho Jana Polonskeho a som veľmi vďačná za toto ľudské a pracovné stretnutie. Potom v divadle skúšame hru Ivana Bukovčana Kým kohút nezaspieva v réžii Michala Spišáka, ďalej komédiu Syna či dcéru v réžii Adriany Totíkovej a moja posledná premiéra bude Žltým včelám žlté slzy, hra o rozporuplnej osobnosti slovenskej kultúry 20.storočia - básnikovi Miroslavovi Válkovi pod režijným vedením vynikajúceho režiséra Jana Antonina Pitinskeho. Okrem toho pracujem na projekte s vynikajúcou tanečnicou, pedagogičkou a choreografkou Magdalénou Čaprdovou. Naďalej ma však diváci môžu vidieť v inscenáciách Divadla Andreja  Bagara Dámska šatňa, Štyria v ringu, Podivný prípad so psom, Vianočná spomienka a tento mesiac posledný krát v Cyranovi. 



reklama


reklama


Kríza, ktorú priniesol koronavírus, nás silno zasiahla. Vopred ďakujeme každému, kto zašle hoci len niekoľko centov na náš účet SK30 7500 0000 0040 2698 9329 Pomôžete tak ľudom, ktorí už roky pracujú pre vás, našich čitateľov, a to aj napriek nižšiemu platu či predĺženému pracovnému času.


Zdroj: NETKY.SK, SITA, TASR

Foto:  Collavino, Archív LB



Našli ste chybu, alebo máte tip na zaujímavý článok? Napíšte nám na redakcia@netky.sk

ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto
ilustračné foto

Diskusia

Komentáre


Na tento článok reagovalo
užívatelia: 0 komentáre: 0

MOHLO BY VÁS ZAUJÍMAŤ
ZOBRAZIŤ VIAC
loader
loader
Kliknutím zavriete
Obrázok