Deti, ktoré sú nevyliečiteľne choré a vedia o tom, že čoskoro zomrú, si robia veľmi často starosti o svojich rodičov a vedia veľmi presne popísať, čo pre ne bolo v živote najdôležitejšie a čo z toho, čomu sa venovali, naopak pri spätnom pohľade považujú za stratu času. Výroky detí na prahu smrti zozbieral lekár zo zariadenia paliatívnej starostlivosti v juhoafrickom Kapskom meste Alastair McAlpine, ktorý sa dlhé roky venuje terminálne chorým detským pacientom.
Keď sa lekár svojich detských pacientov pýtal, čo majú na živote najradšej a aký je podľa nich zmysel života, dostal rôznorodé odpovede, žiadne z detí však neoznačilo za dôležité technické vymoženosti, ktorým zasväcujú podstatnú časť svojho voľného času zdravé deti. "Žiadne (terminálne choré dieťa - pozn. SITA) nepovedalo, že by chcelo viac pozerať televíziu, žiadne nepovedalo, že by chcelo stráviť viac času na Facebooku. A žiadne nepovedalo, že by malo rado nemocnicu," uvádza juhoafrický lekár.
Veľké percento jeho pacientov pri hodnotení ich končiaceho sa života uvádzalo, že dôležité pre ne boli zvieratá. "Najšťastnejší som bol, keď som jazdil na Jakeovi na pláži," cituje jedného zo svojich pacientov. Ďalšie deti spomínali medzi najdôležitejšími vecami knihy, kamarátov či zmrzlinu.
Veľmi častá je u detí obava, čo bude po ich smrti s ich rodičmi. "Dúfam, že mama bude OK. Vyzerá byť smutná," povedala lekárovi jedna z pacientiek. "Boh sa o mojich rodičov postará, kým tu nebudem," povedalo ďalšie dieťa.
Pre používanie spravodajstva Netky.sk je potrebné povoliť cookies