L.BÍLÁ: Nechcem byť robot, ale túžim po dokonalosti

Éterická, temperamentná, citlivá a nespútaná. Koľko prídavných mien by sa ešte hodilo k popisu povahy skvelej českej speváčky Lucie Bílej (46)? Ona o sebe však tvrdí, že je úplne obyčajná, a práve to na nej vraj jej diváci majú najradšej. Lucie Bílá je pracovne až príliš vyťažená, ale zodpovednosť k dohodnutým termínom jej nedovolila, aby si po nedávnom operatívnom zákroku vzala pár dní oddychu. Jej prvým koncertom, po rýchlom návrate z nemocnice, bolo vystúpenie v Grand hoteli Kempinski na Štrbskom Plese, kde po jeho skončení poskytla TASR rozhovor v rámci multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.


      -Pri vystúpení ste poznamenali, že dovolenku máte naplánovanú až v budúcom roku v januári. Už viete kam pôjdete?-

      Veľmi rada by som si odpočinula na zaoceánskej lodi, ale kam presne sa budeme plaviť, to v tejto chvíli ešte netuším. 


      -Nechceli by ste napríklad niekedy oboplávať svet?-

      Nie, netúžim oboplávať celý svet, pretože mojím svetom je Česko a Slovensko. No povedzte, prečo by som mala ísť niekde na Tahiti, keď je u nás toľko krásnych miest, ktoré ešte vôbec nepoznám? Viete, ako dlho som nebola v pražskom Národnom múzeu? A dokonca ani poriadne nepoznám Bratislavský hrad. Ten náš mám zvládnutý dosť dobre. Bola som tam, okrem vystúpení, aj na rôznych iných akciách, ale hrad v slovenskej metropole mi dosiaľ zostal utajený. Kým človek nepochopí, že musí nájsť odpovede na mnohé otázky, na ktoré mu zatiaľ neodpovedali jeho rodičia, šťastný nikdy nebude. Ani keď tie odpovede bude hľadať sám vo svete. Nepotrebujem cestovať, ale nutne potrebujem byť so svojou rodinou a svojimi divákmi. Rovnako sa mi bude najlepšie spievať pre slovenských a českých mužov. Ostatní majú totiž čudnú mentalitu. Akurát ma stále prekvapuje, že na mňa chodí toľko žien? To fakt nechápem... Asi je niečo v mojej kariére zlé.


      -Pretože spievate o ich pocitoch a problémoch.-

      Ja viem... No ony, dievčatá vedia, že som pre ich lásky neškodná. Skrátka, že som prosto dobré dievčatko...


      -Na aké otázky vám rodičia nedali odpovede?-

      Prepáčte mi, ale to je iba medzi mnou a nimi. 


      -Potešilo by vás, keby sa váš syn Filip vydal na umeleckú kariéru, tak ako vy?-

      Môj syn je podobne strelený ako ja. Tiež nie je veľmi študijný typ, ale vďaka Bohu za to. Človek, ktorý má pocit, že musí neustále zásobovať svoju myseľ novými informáciami, nemôže byť predsa šťastný. Myseľ je biopočítač, ktorý vstrebáva mnoho informácií, ale rovnako nič nevie. Najviac totiž vie srdce. Myseľ má vždy plno otázok, ale žiadnu odpoveď, ale srdce sa na nič nepýta a všetko vie. A Filip? Nepotrebuje hľadať nejaké znalosti. Má cit, zdedil ho po mne a ja som za to nesmierne šťastná. Priznám sa vám, že keď mám s niekým niečo vždy jasné, tak je to práve s mojím synom. Máme spolu nádherný vzťah.


      -Také spojenectvo by vám zrejme veľa mamičiek asi závidelo. V necelých osemnástich sa predsa rodičom zväčša vzdoruje.-

      Stále som čakala, že sa nejako stratíme, alebo že príde chvíľa, keď už pre neho podstatná nebudem. Ale zatiaľ je to tak, že mi aj pred svojimi kamarátmi hovorí, že ma má rád. A predstavte si, pred pár dňami mi dokonca oznámil: Ale mami, ty na mňa vôbec nie si prísna. A ja na to: Fildo, veď predsa robíš všetko, čo ja chcem. Jeho odpoveď? Mami, ale ja to robím práve preto, že ťa mám rád. Tým som iba chcela povedať, že sme spolu na jednej vlne a rovnako krásny mám aj vzťah so svojimi rodičmi. Nepotrebujem svet, potrebujem ich. A nehnem sa odtiaľto, pokiaľ tu rodičia budú so mnou. Pretože oni mi majú povedať všetko, čo mám o živote vedieť, svet mi to nepovie. Veď je to stále dokola. Niekto potrebuje celý svet, iný rodnú krajinu, ďalší mesto alebo detskú izbu. A pre mňa je to Česko a Slovensko, moji najbližší a moje drahé publikum.


      -Na mnohých priaznivcov pôsobíte ako cunami emócií. Ako by ste charakterizovali seba samu?-

      Po otcovi mám sedliacky rozum a po mamičke cit. A predovšetkým mám zhora veľa vzácnych darov. Aj nejaké spievanie... Mám pocit, že sú okolo mňa oveľa lepšie speváčky, než som ja, ale možno nie sú na seba také prísne, alebo sa aj boja byť neposlušné. Nevedia priznať, že sú veci, ktoré nezvládnu, alebo sa boja zlyhania. Ja som naopak urobila veľa chýb, a som za ne osudu vďačná. Vďaka nim som sa mnohým veciam naučila. Aká som? Nie som určite v ničom výnimočná... Ani nie veľmi inteligentná, ani nie krásna, ani nie veľmi vzdelaná, ale som obyčajná, normálna žena. A to je možno jedna z vlastností, ktoré majú u mňa ľudia radi. Dostala som naozaj veľa vzácnych darov, ktoré viem rozdávať. Nechcem byť dokonalá, to je o ničom. Nechcem byť robot, ale túžim po obyčajnosti.


      -Je veľký rozdiel spievať na súkromnom koncerte v päťhviezdičkovom hoteli alebo vystupovať v kostole, ako je vaším zvykom?-

      Takmer žiadny. Je to ako rande, ale s rôznymi ľuďmi. Či ich je tam desať alebo desaťtisíc, či spievate v kultúrnom dome, v hoteli či v obývačke, to je naozaj jedno. Iba všade vnímate úplne inú energiu. Hrám sa s ňou a páči sa mi to. Ľudia síce dopredu vedia, na koho idú, ale rovnako si na mňa musia zvyknúť. Keď už cítim, že ich mám na svojej strane, nechám ich trochu si oddýchnuť. Viem ich rozplakať aj rozosmiať, a preto som asi prišla na svet. Práve pre tento dar. Ale to nie je moja samochvála. Pochopte, že ja naozaj milujem svoje povolanie a budem sa mu venovať až dovtedy, dokiaľ pocítim, že obecenstvo zo mňa vníma pozitívnu energiu.


      -Prečo ste si pre nové album vybrali texty zosnulého poeta Pavla Vrbu?-

      Mne sa na Pavlovi páči, že dáva nádej. Moja veľká kamarátka a zároveň dvorná textárka Gábina Osvaldová je fenomenálna. Máme za sebou 20 rokov krásnej práce, ale jej verše sú textami tvrdej ženy, ktorá sa s nimi nehrá a vyjadruje sa tak, ako jej „zobák narástol“. No nedáva nádej... A naopak, Pavel Vrba je básnik. Raz som sa ho pýtala, či skutočne robil ten text iba jeden deň. Pozrel sa na mňa svojimi múdrymi očami a povedal: „Nie, to som nerobil jeden deň, to som robil celý život“... Pavel Vrba bol vzdelaný, múdry, citlivý a krásny človek, ktorý mi neskutočne chýba.


      -Jeho smrť vás evidentne veľmi zasiahla. Už ste sa s ňou vyrovnali?-

      O poslednú rozlúčku na jeho pohrebe ma požiadala Pavlova manželka, pani Maruška, a bolo to pre mňa naozaj veľmi bolestné. Moje najhoršie a najsmutnejšie verejné vystúpenie v živote. Síce som si to doma týždeň nacvičovala, ale rovnako som si aj tak myslela, že mi tam každú chvíľu pukne srdce. Niektoré texty dokončil vlani v auguste a pár dní na to nás opustil. Preto mám pocit, že je stále so mnou. Mám doma jeden text, ktorý nedokončil a je v ňom mnoho myšlienok, ktoré vlastne venoval mne. A za to ďakujem anjelom, pretože to nemôže byť iba tak náhodou... Škoda, mala som mu telefonovať častejšie a prosiť: Pavle, prosím, tu som. On by to pre mňa urobil rád. Ja totiž Pavla Vrbu nenechám v pesničkách iba tak odísť.



      Rozhovor so speváčkou Luciou Bílou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.