FOTO Rozlúčka s maestrom Chudíkom: Počas svojho hereckého života stvárnil viac ako 400 postáv

Davy ľudí dnes prúdili vzdať posledný hold majstrovi slovenského herectva Ladislavovi Chudíkovi. Na poslednú rozlúčku so známym hercom, ktorý skonal vo veku 91 rokov v pondelok 29. júna, prišli do historickej budovy Slovenského národného divadla v Bratislave stovky ľudí. Pietny program v SND sa začal o 12:00 a vyše hodiny v ňom na zosnulého Ladislava Chudíka spomínali jeho kolegovia a blízki. Posledným želaním Ladislava Chudíka bolo, aby sa jeho popol rozsypal nad milovaným Hájnym grúňom.

 V smútočných príhovoroch vystúpili generálny riaditeľ SND Marián Chudovský, generálny riaditeľ RTVS Václav Mika, Patrik Lančarič, režisér filmu Ladislav Chudík, riaditeľ Činohry SND Roman Polák, členka Činohry Národního divadla Praha Eva Salzmannová, hereckí kolegovia Emília Vášáryová, Robert Roth, Martin Huba a Dušan Jamrich. 
      

Smútočné zhromaždenie oslovil prvý generálny riaditeľ SND Marián Chudovský. „Ťažko sa mi predstupuje pred vás vo chvíli poslednej rozlúčky s naším vzácnym kolegom, priateľom, pre mnohých učiteľom, človekom s prirodzenou umeleckou i ľudskou autoritou. S veľkým zármutkom sme v to pondelkové popoludnie prijali správu o jeho skone. Stíchlo srdce, ktoré desaťročia vytrvalo bilo, aby mohlo dávať a obohacovať náš svet.“

 „Je požehnaním, keď môže človek prežiť dlhý život. Ešte väčším darom je, keď napriek všetkým peripetiám ho môže prežiť s radosťou, že napĺňa svoje sny a svoje túžby a neuveriteľne miluje svoje povolanie. Toto sa drahému pánovi Chudíkovi podarilo,“ povedala pri rozlúčke s kolegom Emília Vášáryová. 

Záverečné slová patrili Dušanovi Jamrichovi. „Ďakujem ti za to, že si bol vždy hrdý na dres Slovenského národného divadla. Hviezdoslav povedal – ďakujme na kolenách Bohu, keď požehnal nám básnika. My ďakujeme na kolenách Bohu, že požehnal nám Chudíka. Nedokážem ti povedať zbohom, raz dovidenia.“          

Z televíznej obrazovky zaznel šansón To je tá pieseň v podaní samotného maestra z relácie Malý breviár hudby z roku 1982, posledný potlesk a posledné standing ovation. Zavrela sa opona za veľkým človekom. 
      

Ladislav Chudík sa narodil v Hronci, okres Brezno. Maturoval v Kremnici, študoval na Štátnom konzervatóriu a na Filozofickej fakulte univerzity v Bratislave. Od roku 1944 účinkoval v Slovenskom národnom divadle, v rokoch 1963 – 1966 šéfom činoherného súboru. Venoval sa pedagogickej práci na VŠMU. V roku 1982 hral v nezabudnuteľnej postave primára Sovu v televíznom seriáli Nemocnica na okraji mesta. Bol prvým porevolučným ministrom kultúry. V SND pôsobil 71 rokov. 
      

Odišiel aristokrat ducha, ktorý stál vždy na strane statočnosti, živá legenda, doyen na divadelných doskách SND, noblesný, dôstojný džentlmen - koľko ďalších prívlastkov by bolo možné priradiť k menu Ladislav Chudík. Staval duchovný chrám slovenského divadla, ale aj rozhlasu, filmu a televízie. Za sedem desaťročí pôsobenia v SND stvárnil vyše 130 postav, rozdával v nich múdrosť a jedinečnosť, ktorá bola spätá s ním tak, ako on bol spätý so SND.

Ladislav Chudík sa narodil (27. 5. 1924) v obci Hronec. Už počas štúdia na Štátnom konzervatóriu v Bratislave, ktoré absolvoval v roku 1947, účinkoval v Slovenskom národnom divadle. Ako 23-ročný mal za sebou už vyše 20 postáv. Počas svojho aktívneho hereckého života stvárnil viac ako 400 filmových, televíznych, divadelných a rozhlasových postáv. Venoval sa recitácii a rozhlasovej tvorbe, pedagogickej činnosti na VŠMU v Bratislave, je autorom publikácie O herectve (1970) a po roku 1989 sa na krátko stal prvým porevolučným ministrom kultúry SR.

Vo filme začínal krátko po vojne v malých epizódnych úlohách. Debutoval v snímke Varuj...! (1946) Martina Friča, nasledovali Vlčie diery (1948) Paľa Bielika, Kozie mlieko (1950) Ondreja Jariabka či ďalší Bielikov film Priehrada (1950). Práve režisér Paľo Bielik mu ponúkol prvú veľkú filmovú hereckú príležitosť v snímke Kapitán Dabač (1959) z obdobia SNP. Stvárnil v nej psychologicky zložitú a rozporuplnú postavu slovenského vojenského veliteľa, ktorý sa pustil do individuálneho a odvážneho boja proti fašizmu. Chudík vtedy ešte netušil, že práve táto postava sa pre neho stane taká dôležitá. "Je neuveriteľné, že sa nakoniec postava Dabača prepracovala v podstate na prvé miesto mojej filmovej dráhy. Ja som tú úlohu vzal až po presviedčaní a naliehaní Paľa Bielika. Najskôr u mňa narazil na odpor. Môj bývalý pedagóg Jozef Budský povedal na filmovej rade, že Chudík nemá dispozíciu byť takou silnou individualitou, mocným chlapom, ktorý odoláva. Takže som zapochyboval, či sa to podarí. Čo keď má Budský pravdu? Je to môj profesor, môj režisér. Začal som sa tej postavy báť. A vtedy mi Bielik zatelefonoval do divadla: 'Čo ty počúvaš Budského, on ťa pozná? Ja ťa poznám, aký si. Musíš to zobrať!' Tak som sklapol a povedal, že idem do toho," povedal Ladislav Chudík v roku 2011 pri príležitosti vydania filmu na DVD v edícii Slovenský film 40. a 50. rokov. Na túto postavu spomínal rád. "Dabač mal náboj, mal rozmer. Nemal ku každému vyvážený vzťah. Nebol to váhajúci bojovník. Bol to chlap, ktorý sa vedel rozhodnúť a ktorý prirodzenou autoritou bol príkladom pre svojich vojakov. Mne to imponovalo a keď sme to nakrúcali, veľmi som sa chcel s tou postavou zžiť. Od stredného bodu smeroval viac ku kladnému pólu. Vedel byť prísny nielen voči druhým, ale aj voči sebe. Človek môže vykonať činy alebo povedať slová, ktoré neskôr oľutuje. Ale Dabač taký nebol, pretože mal postavený cieľ. Keď sa rozhodol, tak konal."

Po stvárnení kapitána Dabača nasledovali ďalšie výrazné úlohy v slovenských aj českých vojnových filmoch. Chudík sa predstavil napríklad ako nemecký veliteľ V hodine dvanástej (1958) dvojice režisérov Jozef Medveď a Andrej Lettrich, zbabelý dôstojník vo filme Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), vojnový kolaborant v snímke Polnočná omša (1962) Jiřího Krejčíka či veliteľ gestapa Röder vo filme Jozefa Režuchu Do posledného dychu (1976). Postavu generála a neskôr československého prezidenta Ludvíka Svobodu si zahral v dvoch rozsiahlych vojnových epopejach režiséra Otakara Vávru Sokolovo (1974) a Osvobození Prahy (1976). Divácky úspešná bola aj jeho postava kapitána Jakubca z detektívnych filmov režiséra A. Lettricha Smrť prichádza v daždi (1965), Vrah zo záhrobia (1966), Volanie démonov (1967) a Šepkajúci fantóm (1975).

Na začiatku 80. rokov vytvoril Chudík jednu zo svojich najväčších filmových úloh Jana Amosa Komenského vo Vávrovom historickom diele Putování Jana Amose (1983). Veľký divácky úspech mu priniesla aj jeho televízna tvorba, najmä postava primára Sovu z úspešného seriálu Jaroslava Dietla Nemocnica na okraji mesta. Za svoju tvorbu získal množstvo ocenení, Cenu Jozefa Kronera za celoživotné dielo v roku 1999, štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy za celoživotný prínos k rozvoju slovenskej kultúry a za mimoriadne významné šírenie dobrého mena SR v zahraničí, ocenenie Hercova misia na Artfilme 2000 v Trenčianskych Tepliciach. V roku 2010 získal cenu Český lev za vedľajší mužský herecký výkon vo filme Jana Hřebejka Kawasakiho růže a tiež národnú filmovú cenu Slnko v sieti za výnimočný prínos slovenskej kinematografii.

Život a umeleckú tvorbu L. Chudíka mapuje niekoľko dokumentárnych filmov a knižných publikácií, z najaktuálnejších dokument režiséra Patrika Lančariča (2007) a monografia Ľubice Krénovej (2009). Naposledy si zahral v pripravovanom filme Červený kapitán v réžii Miroslava Kollára, ktorý vzniká podľa detektívneho románu Dominika Dána.

Ladislav Chudík získal za svoju tvorbu mnoho ocenení. V roku 1999 sa stal prvým držiteľom Ceny Jozefa Kronera za celoživotné dielo. V roku 1998 mu prezident Michal Kováč udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Dostal tiež ocenenie Hercova misia na Art Filme v Trenčianskych Tepliciach. V roku 2010 získal cenu Český lev za vedľajší mužský herecký výkon vo filme Jana Hřebejka Kawasakiho růže a tiež národnú filmovú cenu Slnko v sieti za Výnimočný prínos slovenskej kinematografii.