KNIŽNÁ RECENZIA: Desať rokov, desať príležitostí a dvaja ľudia, ktorí sa hľadajú aj obchádzajú zároveň

Prečo sme teda napriek všetkému neustále tvrdohlaví a čas vnímame akosi samozrejme, ako keby sme poznali adresu jeho bydliska a vedeli ho v prípade núdze vyhľadať a poprosiť, aby spomalil či úplne ustal, mi nie je celkom jasné. Toľko premárnených príležitostí, nevypovedaných slov, neuskutočnených objatí, nedotiahnutých rozlúčok, ach, veď je to tragédia, akú by ani najskúsenejší dramatik nevymyslel.

A predsa sa aj v literatúre nájdu takí, ktorí motív zbytočne nenaplneného žitia vedia rozvinúť v príbehu tak, že nám z toho napokon vyrazí dych. Dôkazom je i Roxie Cooper, ktorá v románe Deň, keď sme sa stretli, vytvorila tradične netradičný dej.

Kurz

Stephanie nie je typicky ideálna hrdinka, naopak, už od samého počiatku nenecháva nikoho na pochybách, že je tak trochu bezradná a emocionálne nestabilná. Má síce milujúceho snúbenca, s ktorým čoskoro vykročí pred oltár, avšak akosi nevie byť sama sebou. Skúšala sa opíjať, z čoho, prirodzene, vznikol problém s alkoholom, skúšala popierať a predstierať, ale nič ju nepriviedlo tam, kde by byť chcela.

Prečítajte si tiež: REPORTÁŽ: Emma Tekelyová napísala už 20 kníh, ale v tej najnovšej sa svojim čitateľkám otvorila najviac

Až raz, keď ako darček od rodiny, ktorá ju nesmierne podporuje po víťazstve nad utápaním sa v nápojoch zabudnutia, dostane pobyt na umeleckom kurze, všetko sa postupne zmení.

Stretnutie

Do pohľadu jej padne Jamie, citlivý, talentovaný umelec a vynikajúci poslucháč, ktorý je však i ženatý.
Spočiatku na tom nezáleží, veď aj ona má záväzky a len sa zhovárajú, spoločne objavujú chuť smiechu a jeden druhému sa zdôverujú. Mohlo by to byť azda pekné priateľstvo, jeho hranicu síce nikdy nesmú prekročiť, ale to iste dokážu prekonať. A tak vzíde dohoda, mierne naivná a možno aj nezmyselná, že sa každý rok zídu na jediný deň. Svojim partnerom budú musieť klamať, ale aspoň jediný deň v roku si privlastnia a strávia ho dlhými rozhovormi a radosťou zo vzájomnej blízkosti.

Desať rokov

Tajomstvo trvá desať rokov, počas ktorých sa v životoch oboch udejú všelijaké veci. Stephanie odkrýva bolesť z detstva, keď matka náhle zomrela a otec sa jej vzdialil, zatiaľ čo Jamie dusí svoje sny a nahovára si, že je spokojný.

Občas, keď je smútok z odlúčenia priveľký, jeden druhému pošle esemesku. Zvyčajne bez slov, s odkazom na nejakú pieseň, pretože obaja milujú hudbu a vedia komunikovať i prostredníctvom nej. Avšak vždy je treba dávať si pozor, pretože ak by bol kontakt pričastý, mohlo by sa stať, že sebaklam by sa zrútil rovnako rýchlo ako aj započal.

Možno vás zaujme: ROZHOVOR s autorom Tomášom Galierikom o snoch, fantázii a ľuďoch, ktorí sú pri mori a nekúpu sa v ňom, a o malých i veľkých prekvapeniach

Deň, keď sme sa stretli nevnímam len ako príbeh o láske, hoc má miesto a je prítomná vo viacerých podobách, či už ako cit k dieťaťu, k rodine alebo ako blízkosť muža a ženy. Oveľa viac je v mojich očiach varovaním, že niekedy, ak pridlho čakáme, ak príliš otáľame vziať si to, čo skutočne chceme, môže byť neskoro. Naozaj neskoro.

Je to krásne čítanie a po nalistovaní posledného slova zostáva dlho v mysli aj s posolstvom a veľkou otázkou visiacou vo vzduchu. Čo si zvoliť, morálku či pravdu? No a nesmiem zabudnúť na už spomínanú hudbu, ktorou je dej priam prešpikovaný a skladby najmä spred niekoľkých desaťročí vyvolajú niečo príjemné, nostalgické a...