Keď duša bolí – alebo ako sa oslobodiť z minulosti

Napriek tomu môžeme stále žiť pod vplyvom choroby duše, jej horkosti, trpkej vody, ktorá tam uviazla po minulých traumatických udalostiach. To je aj jeden z najčastejších dôvodov, prečo v živote – napriek priaznivým okolnostiam, ktoré by nám mali priať – stagnujeme, padáme do rovnakých problémov, necítime tú plnosť, radosť, intenzitu. Niečo akoby nás stále ťahalo späť do minulosti.

Sú to práve boľačky na duši, ktoré si z nejakého dôvodu stále „pestujeme“ a ktoré nás nechcú pustiť ďalej, do slobody dneška. Aj mne Boh v istom bode môjho života povedal, že mi chce upriamiť pozornosť na moju dušu. Doslova mi dal moju dušu na srdce. Začal mi rozprávať, aká je vzácna a dôležitá. Že potrebuje opateru, záujem, nehu, výživu.

Boh do nás vložil dušu, aby prosperovala. Aby sa tešila, spievala, bola sýta a bohatá. Aby bola zdravá, silná a viedla nás tak k zdravým emóciám, rozhodnutiam, vzťahom. Aby sme si dobre uvedomovali, čím ju živíme a strážili ju ako oko v hlave. Lebo „načo ti bude celý svet, keď sa nebudeš starať o dušu? Za čo vymeníš svoju dušu?!“ (Mt 16,26)

Boží postoj k tvojej duši je teda jasný. Je vzácnejšia ako celý svet. Všetko ti bude nanič, ak sa nebudeš starať o ňu. A za nič sa ju neoplatí vymeniť. Ak máš zdravú, pevnú dušu, máš všetko. A naopak, ubolená, doráňaná, slabá duša vie sabotovať všetky oblasti nášho života.

Možno by ste boli šokovaní, na čo všetko má vplyv duša, s čím všetkým v našom živote je spojený je stav. Vplýva na naše psychické aj fyzické zdravie, kondíciu, kvalitu vzťahov, výkonov, na stupeň našej radosti, pokoja, vyrovnanosti, ale aj na finančnú situáciu, sebavedomie, nové príležitosti v živote.  Jej rany sa môžu prejavovať rôzne – v podobe zatvrdnutosti, vznetlivosti, stagnácie a pasivity, strachov a úzkostí, nesebadôvery, rezignácie, alebo naopak premrštených nárokov na seba, workholizmu, perfekcionizmu, či rôznych závislostí...

V istom bode som si to musela priznať aj ja. Že napriek tomu, že som z určitých zlých vecí mojej minulosti vonku, stále akoby som žila pod ich závojom, v ich tieni. Ľudí som si držala až nezdravo od tela, kvôli spomienkam a skúsenostiam som preventívne od každého čakala zradu a zranenie. Nepúšťala som sa do nových vecí, zahriakovala som svoje nápady, sny, túžby, ktoré sa mi rodili v srdci. Veď čo z toho, aj tak všetko dopadne zle... Cítila som často celkovú únavu, ukrivdenosť, rada som sa ľutovala, ale aj podceňovala, žila v akejsi ulite, kukle, s horkou pachuťou v ústach.

Až Boh ma vyzval, aby som s tým prestala. Že On ma už voviedol do celkom novej etapy života! Že toto je už za mnou. A mám mu to odovzdať. Aby som sa neoberala o oveľa krajší, plnší a radostnejší život! Aby som iba neprežívala, nehybernovala, ale naozaj žila to, čo má on pre mňa pripravené. Aby som strhla ten sivý závoj, aby som vypustila z trinástych komnát tú horkú vodu Máry a nechala ho jedným dotykom všetko premeniť. (2 Gen 15,23)

A tak som to urobila. Všetko som mu odovzdala. S tým, že nie som ďalej ochotná žiť pod vplyvom minulých chýb, zranení, temna, ktoré ma chcelo zničiť. Veď ja som prežila! Je to minulosť, a ďalej už na mňa nebude siahať svojimi paprčami! Dostala som nové šance. A nenechám si ich vziať! Svoj dnešok si tvorím tu a teraz. Nie tým, čo bolo včera...

Keď som urobila s Bohom tento záväzok, do môjho života akoby vošlo viac slnka. Neviem to lepšie popísať. Horká voda bola premenená na živý prameň. A ja som na vlastnej koži okúsila, že oslobodenie duše znamená obrovský posun vo všetkých oblastiach nášho života. 

Od maličkostí po veľké veci. Zrazu mi nebolo zaťažko otvárať sa novým, dobrým príležitostiam. Vo vzťahoch, v práci, v tvorbe. Akoby samé od seba puklo ťažké jarmo sebaobviňovania, odsudzovania, večného sabotovania svojej osoby, myšlienok, pocitov, pokusov, svojej jedinečnosti.

Začala som si viac vážiť sama seba, svoju cestu, úsilie, dary, ktoré do mňa Boh vložil. A tým si automaticky viac vážite aj druhých okolo seba („miluj blížneho svojho ako seba samého“). V ľuďoch som už nevidela hrozbu a nepriateľov, ale smrteľníkov so svojimi krásami aj nedokonalosťami, s ktorými som tu na jednej lodi. Vnieslo ma to do nádherných situácií, v ktoré by som ešte včera neverila.

Stala som sa akoby sama od seba kreatívnejšia, výkonnejšia, ale aj so schopnosťou lepšie, zdravie, veselšie a bez výčitiek oddychovať a relaxovať. Užívať aj drobné, „neužitočné“ momenty dňa, kedy sa nič svetoborné nedeje. Moje dni sa stali farebnejšie a ľahšie, zbavené tej mútnej, horkej vody minulosti. Prišla akási „číra radosť z bytia“. Z toho, že je nedeľa, ale aj z toho, že je pondelok. Z novej piesne, z toho, že vedľa mňa na gauči spokojne chrapká pes. Z mojich krokov v tráve, zo slnka, z dažďa. Z vydareného koláča. Aj z toho menej vydareného.

Konečne som cítila až do končekov prstov, že minulosť na mňa nemá! Že som slobodná. Okovy padli. Lebo som sa toho jednoducho vzdala. Vyznala Bohu, zverila jemu s vierou, že on už sa postaral.

Dnes už aj veda uznáva, že úplné uzdravenie človeka znamená uzdravenie všetkých jeho častí – teda aj duše. Starajme sa o ňu -  zaslúži si to. Dajme jej čas, krásu, podnety, dajme jej ticho aj aktivitu. Záujem a trpezlivosť. A starajme sa o ňu ako o vzácny poklad. Ona nám to mnohonásobne oplatí. Životom, plným farieb, radosti a nových nečakaných príležitostí...

Najčastejšie príznaky „boľavej“ duše:

• žijete s permanentným pocitom kdesi hlboko v útrobách, že niečo vás bolí, niečo nie je v poriadku, no neviete to presne pomenovať
• život je akoby bez zmyslu, farebnosti, plnosti, jednoznačného smeru, ťažko sa vám vstáva, motivuje, preberá k činnosti, trpíte celkovou únavou, no neviete presne z čoho a prečo
• vzťahy sú pre vás veľkou výzvou, ste nedôverčiví, nedotkliví, ľahko sa urážate, neviete sa nikomu otvoriť, zdieľať, vyhľadávate rôzne formy izolácie, „nechcete s nikým už nič mať“
• stagnácia v práci, v kreativite, v nových príležitostiach, bojíte sa čeliť novým výzvam, neveríte, očakávate zlé, žijete v dezilúzii, nedokážete už snívať, dosahovať nové výzvy
• plačlivosť, precitlivenosť, silná reakcia aj na neškodné situácie, čokoľvek vás zlomí, rozhádže, nahnevá
• slabá vôľa, disciplína, organizovanosť, nedoťahovanie plánov, vo vašom živote, režime dňa, práci prevláda chaos a nesystematickosť a následné obviňovanie sa a depresie zo samého seba
• pocity trvalej osamelosti, ktorá nevyplýva z toho, či ste práve vo veľkej spoločnosti, ale práve z bolesti vašej duše, napokon si poviete, že aj tak nemá zmysel chodiť medzi ľudí, keď sa aj tak cítite sami a zostávate v izolácii
• pocity beznádeje, neexistujúcej viery v lepšiu budúcnosť, akoby visela nad vami kliatba, ktorú nedokážete prelomiť