KDH ovplyvňuje už 25 rokov politické dianie na Slovensku

Má svojich zástupcov v Európskom parlamente (EP) a súčasný predseda hnutia Ján Figeľ sa po vstupe SR do Európskej únie (EÚ) v roku 2004 stal prvým slovenským eurokomisárom (2004-2009, komisár EÚ pre vzdelávanie, odbornú prípravu, kultúru a mnohojazyčnosť).
      

KDH vstúpilo aktívne do politiky po júnových parlamentných voľbách v roku 1990. Získalo 19,21 percenta hlasov, čo znamenalo 31 poslaneckých kresiel v Slovenskej národnej rade (SNR) a 25 kresiel v oboch snemovniach Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (FZ ČSFR). Vo vláde SR získalo post prvého podpredsedu (Ján Čarnogurský) a kontrolu nad ministerstvami vnútra – Anton Andráš, Ladislav Pittner, zdravotníctva – Alojz Rakús, obchodu a cestovného ruchu – Jozef Chren, lesného a vodného hospodárstva – Viliam Oberhauser, hospodárstva – Jozef Belcák, poľnohospodárstva a výživy - Michal Džatko, životného prostredia – Ivan Tirpák.
      

Po rozdelení Verejnosti proti násiliu (VPN, 1991) sa Ján Čarnogurský stal predsedom vlády SR (máj 1991 až jún 1992). V júnových parlamentných voľbách 1992 získalo KDH 8,89 percenta hlasov a 18 poslaneckých kresiel. Bolo v opozícii. V rámci hnutia sa vytvorili dve názorové platformy usporiadania ČSFR. V marci 1992 sa odčlenila skupina okolo Jána Klepáča (bola za konfederáciu, prípadne referendum o samostatnosti SR). Vytvorila nový politický subjekt - Slovenské kresťanskodemokratické hnutie (v októbri 1992 sa premenovalo na Kresťanskosociálnu úniu, v máji 1998 sa zlúčili so Slovenskou národnou stranou).
      

V januári 1993 predstavilo KDH svojho kandidáta na post prezidenta SR - Antona Neuwirtha. V tajnej voľbe Národnej rady Slovenskej republiky (NR SR) neuspel. V roku 1994, po páde druhej Mečiarovej vlády, sa KDH stalo súčasťou vlády Jozefa Moravčíka (marec – december 1994). Získalo v nej päť kresiel (podpredsedu vlády – Ivan Šimko, sociálne veci – Július Brocka, rezort dopravy – Mikuláš Dzurinda, vnútro – Ladislav Pittner, kultúru – Ľubo Roman). V predčasných parlamentných voľbách na jeseň 1994 získalo KDH 10,08 percenta hlasov - 17 poslaneckých kresiel. V rokoch 1994-1998 bolo KDH najsilnejším opozičným subjektom.
      

Koncom októbra 1996 oznámil Mikuláš Dzurinda (vtedajší podpredseda KDH pre ekonomiku) svoju kandidatúru na post predsedu KDH. Na Republikovej rade neuspel. Po šiestich rokoch tak v KDH vznikla ďalšia alternatíva. V tom istom čase podpísalo KDH, Demokratická únia (DÚ) a Demokratická strana (DS) dohodu o spolupráci. Vznikla tzv. Modrá koalícia, v roku 1997 sa zmenila na Dúhovú koalíciu, pričlenili sa k nej Sociálnodemokratická strana Slovenska (SDSS) a Strana zelených Slovenska (SZS). V júli 1997 sa toto politické zoskupenie premenovalo na Slovenskú demokratickú koalíciu (SDK). Jej hovorcom a neskôr predsedom bol Mikuláš Dzurinda.
      

V septembrových parlamentných voľbách 1998 získalo SDK 26,33 percenta hlasov a KDH sa ako súčasť SDK stalo jednou z vládnych strán (spolu zo Stranou demokratickej ľavice – SDĽ, Stranou maďarskej koalície – SMK, Stranou občianskeho porozumenia – SOP). Podpredseda KDH a zároveň predseda SDK Mikuláš Dzurinda sa stal predsedom vlády SR, predseda KDH Ján Čarnogurský získal rezort spravodlivosti. Po sporoch v rámci SDK oznámil Mikuláš Dzurinda v januári 2000 vznik nového politického subjektu Slovenskej kresťanskej a demokratickej únie (SDKÚ). Predseda KDH Ján Čarnogurský odmietol splynutie hnutia s SDKÚ a v júni 2000 oznámil, že nebude viac kandidovať na funkciu predsedu KDH. V októbri 2000 ho na tejto pozícii nahradil Pavol Hrušovský.
      

Do septembrových parlamentných volieb 2002 išlo KDH ako samostatný politický subjekt a získalo 8,25 percenta hlasov voličov, čo znamenalo 15 poslaneckých kresiel v NR SR a účasť vo vláde (spolu s SDKÚ a SMK). Daniel Lipšic sa stal podpredsedom vlády a ministrom spravodlivosti, Vladimír Palko ministrom vnútra a Martin Fronc ministrom školstva. Predsedom NR SR bol Pavol Hrušovský. Vo vládnej koalícii sa v januári 2006 vyhrotili vzťahy pre Zmluvu o výhrade vo svedomí (KDH trvalo na jej prijatí). Prezídium SDKÚ-DS označilo zmluvu s Vatikánom za neprijateľnú. Dňa 6. februára 2006 Pavol Hrušovský oznámil odchod KDH z vládnej koalície.
      

V júni 2004 sa po prvý raz konali na Slovensku voľby do Európskeho parlamentu (EP). KDH v nich získalo 16,19 percenta hlasov a voliči do EP poslali Jána Hudackého, Miroslava Mikolášika a Annu Záborskú. Ján Figeľ sa stal historicky prvým slovenským eurokomisárom. V júnových parlamentných voľbách 2006 získalo KDH 8,31 percenta hlasov a stalo sa opozičnou parlamentnou stranou so 14 kreslami v NR SR. Vo februári 2008 z hnutia aj poslaneckého klubu odišli poslanci Vladimír Palko, Pavol Minárik, František Mikloško a Rudolf Bauer (boli proti vstupu KDH do koalície so Smerom-SD). V NR SR pôsobili ako nezávislí poslanci a založili stranu Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS).
      

V júni 2009 sa konali ďalšie voľby do EP. KDH volilo 10,87 percenta voličov a kreslá v EP získali M. Mikolášik a A. Záborská. V septembri 2009 sa po P. Hrušovskom stal novým lídrom KDH Ján Figeľ. V júnových parlamentných voľbách 2010 získala strana 8,52 percenta hlasov voličov, čo jej zabezpečilo 15 mandátov v NR SR. KDH sa stalo členom vládnej koalície s SDKÚ-DS, Slobodou a Solidaritou (SAS) a stranou Most-Híd. Hnutie vo vláde zastupoval Ján Figeľ (získal rezort dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja a stal sa prvým podpredsedom vlády), Daniel Lipšic (ministerstvo vnútra) a Ivan Uhliarik (ministerstvo zdravotníctva).
      

Dňa 11. októbra 2011 nebol v NR SR schválený Európsky mechanizmus pre stabilitu, tzv. euroval. Toto hlasovanie bolo spojené aj s hlasovaním o dôvere vláde SR. Vláda stratila dôveru NR SR (od októbra 2011 do apríla 2012 bol predsedom parlamentu opäť Pavol Hrušovský). V predčasných marcových parlamentných voľbách 2012 KDH získalo 8,82 percenta hlasov a do parlamentu sa dostalo 16 zástupcov KDH. V máji 2012 z neho vystúpili poslanci Daniel Lipšic a Jana Žitňanská (dôvodom bola neexistujúca politická vízia, škandály a kauzy spájané s pravicou. V októbri 2012 založili nový politický subjekt Nová väčšina, neskôr NOVA). Vo februári 2013 odišiel z KDH aj poslanec Radoslav Procházka (nepodarilo sa mu presadiť obrodu KDH a pravice, v júni 2014 mu ministerstvo vnútra zaregistrovalo politickú stranu Sieť).
      

Z iniciatívy KDH vznikla v novembri 2012 Ľudová platforma (zoskupenie stredopravicových politických strán KDH, SKDÚ-DS a Most-Híd). Mala byť alternatívou voči ľavicovej koaličnej strane Smer-SD. Zanikla v marci 2014, keď z nej vystúpila strana Most-Híd. Príčinou boli koalície zvyšných členov so Smerom-SD v samosprávnych voľbách 2013 a neúspech spoločného prezidentského kandidáta).
      

Dňa 15. marca 2014 sa na Slovensku konalo prvé kolo prezidentských volieb. KDH do nich poslalo ako svojho favorita bývalého predsedu hnutia Pavla Hrušovského (podporili ho aj strany SDKÚ-DS a Most-Híd). Vo voľbe neuspel, získal 3,3 percenta hlasov. Po voľbách odišiel zo straníckych funkcií. Hnutie oficiálne priznalo neúspech.
      

V roku 2014 po májových voľbách do EP získalo KDH za zisk 13,21 percenta voličských hlasov dve kreslá. V Bruseli zostali aj naďalej M. Mikolášik a A. Záborská. Do poslaneckého klubu KDH vstúpil v januári 2015 bývalý podpredseda SDKÚ-DS Jozef Mikuš. Hnutie sa tak so 16 členmi stalo opätovne najsilnejším opozičným zoskupením.
      

KDH je od roku 1990 členom Európskej demokratickej únie (EDÚ) a členom Medzinárodnej demokratickej únie (IDE). Asociovaným členom Európskej ľudovej strany (EPP) sa hnutie stalo v júli 2002, pozorovateľom v tejto organizácii bolo od roku 1996. Kresťanskí demokrati sú aj členom Kresťanskodemokratickej internacionály (CDI).