Kamil Peteraj prezradil, ako vznikajú jeho knihy

"Len raz je človek mladý a raz má ten peľ v sebe. Ten vám život postupne rozfúka a stratíte to najcitlivejšie, preto treba začať písať hneď. Nedá sa to tak, že si hovoríte 'Teším sa, keď raz..'. Raz nebude, raz je teraz a na to si treba dávať veľký pozor,“ povedal v rozhovore pre agentúru SITA.

"Keď som pracoval v medzinárodnej agentúre na Kolibe, tam sme robili niekedy aj 15 hodín denne, tak som tam mal stále so sebou tenisky a keď som videl, že sa dá na chvíľu uniknúť, obul som si ich, vybehol som do lesa a snažil som sa zapamätať si veci, ktoré mi napadli a hneď, ako som prišiel naspäť do práce, som si to zapísal. Z toho potom vznikli tie aforizmy,“ priblížil Peteraj. "Človek má dva, tri, päť rôznych postrehov, neskôr desať, pätnásť, dvadsať. Ono vám to zrazu rastie a začína vám to dávať nejaký zmysel, až si poviete 'Keď už som takto ďaleko...'. A potom už to ide, už sa to rozbehne,“ poznamenal autor, ktorý má na konte desiatky publikácii.

"Sú aj ľudia, ktorí píšu, až keď majú 40, no všetci z nich majú v tom čase už kopec materiálov, majú zápisky, ktoré vyťahujú zo šuflíka a ďalej ich rozvíjajú,“ povedal 69-ročný Bratislavčan, podľa ktorého sa človeku tvorí omnoho lepšie, keď sa mu v živote celkom nedarí. "Básnici píšu vtedy dobre, keď ich život bije po guliach,“ zasmial sa Peteraj. "Aj ja mávam mimikry, tvárim sa pohodovo, aj keď sa mám zle. Už to viem pozakrývať, predsa len už mám svoje roky, ale keď som bol mladší, tak som bol veľmi zraniteľný. Bez toho ani písať nejde, niekde vás ten život musí bodnúť, aby ste sa mohli do tých riadkov vysmokliť,“ povedal.

Novú báseň treba podľa neho nechať vždy na chvíľu odstáť. "Ja dávam často taký príklad so slížami. Keď varíte slíže, nikdy nie je dobré ich uvariť celkom, treba ich vypnúť skôr a oni dôjdu, napuchnú. A tak je to aj s básňami. Básnici by si mali svoje texty chvíľu vždy nechať a pekne ich prefackať, tam nastúpi tá korektúra, lebo ten výlev sám o sebe môže mať veľa rozličných chýb a tie treba poopravovať,“ vysvetlil spisovateľ, podľa ktorého by autori nikdy nemali zahadzovať a ničiť, čo napísali. "Netreba zahadzovať všetko, čo vyzerá ako blbosť, lebo po chvíli to nemusí byť celkom blbosť. My prevažne píšeme hovadiny, ja mám plný počítač hovadín a medzi nimi sú dve, tri dobré veci. Je to tak. Keď hovoríme o poézii, tá je plné hovadín. Ale to musíte písať, lebo potom vám ten Pán Boh z neba sem tam pustí nejakú perlu. Zrazu sa niečo objaví a vy sa máte čoho chytiť,“ uviedol Peteraj. "To je taká technológia môjho písania. Každý má nejakú inú. Ja stále hovorím, že moje písanie je v podstate súboj s vlastnou hlúposťou,“ pousmial sa.