Juraj Bača pre Netky.sk: Základom je pracovať na sebe

Prekáža ti, keď ťa označujú za nový ženský idol?

Skôr mi vadí, keď sa ľudom vnucuje názor. Veľmi sa teším, keď niekomu príde sympatický môj herecký prejav, môj spev, moje aktivity a lichotí mi každý jeden kompliment na moju osobu. Ale vadí mi, keď niekde vidím svoju fotku s nápisom: Toto je nový sexsymbol! Ľudia majú svoj rozum a svoj úsudok, takže si isto vedia spraviť svoj vlastný názor.

S herectvom si začal pomerne neskoro, napriek tomu máš úspech ako máloktorý tvoj začínajúci kolega. V čom je podľa teba tvoj úspech?

Ak som sa niečo v živote naučil, tak to, že za všetkým je tvrdá, systematická práca. Nič nepríde len tak, samo.  Mojím motivačným citátom na každý deň je veta: Až to, čo robíš navyše od ostatných sa ráta. Častokrát medzi hereckými skúškami nevysedávam po kávach, ale idem na hodinu spevu, po skončení pracovného dňa si nejdem sadnúť na pivo, ale vždy ma ešte čaká tréning a každé ráno začínam artikulačnými cvičeniami. Základom je pracovať na sebe, to je jediná cesta za svojim cieľom.

Zvykáš si na popularitu alebo je pre teba prirodzené, keď ťa ľudia spoznávajú na verejnosti?

Pomaly si zvykám. Ľudia sa obzerajú, pokukávajú, niekedy majú ostych ma osloviť. Vždy ma veľmi poteší, ak môžem niekomu len tak, spontánne spraviť radosť tým, že sa odfotíme alebo prehodíme pár slov. Pre mňa je to najmenej, čo môžem spraviť.

Študoval si manažment, čím ťa oslovilo herectvo?

Po skončení FMUK som sa rýchlo dostal do zamestnaneckých radov jednej korporácie a môj život sa stal veľmi rutinnou záležitosťou. Každý deň od 09:00 do 18:00, často aj dlhšie, víkendy nevynímajúc a po pár mesiacoch som začal mať pocit, že mi niečo tam vonku uniká. Už vtedy som mal kapelu, s ktorou som tvoril vlastnú hudbu a vystupovanie pred ľuďmi a odkrývanie emócii bolo mojím ventilom. Keď som spoznal Dominiku Richterovú, ktorá už vtedy, ešte ako študentka konzervatória, hrávala hlavné role v muzikáloch, jej svet ma neskutočne oslovil. Bola to práve ona, ktorá mi dodala odvahu ísť na VŠMU a tak sa z nás nestali len partneri, ale aj spolužiaci a najnovšie vďaka muzikálu IAGO na Novej Scéne aj kolegovia.

Našiel si teda na javisku svoje skutočné povolanie?

Našiel som niečo, čo ma napĺňa. Čo robí radosť mne, mojím blízkym a vďaka čomu sa mi otvorili úžasné možnosti rozdávať túto radosť ďalej. Verím, že to nemôže byť len náhoda.

Zrejme si najstarší v ročníku na VŠMU. Vedel si sa zaradiť medzi mladšími spolužiakmi?

Áno, som najstarší. Medzi mnou a jedným spolužiakom je dokonca až 9 ročný rozdiel, ale sme dobrá partia. Mám úžasných spolužiakov, ktorí sú plní energie, humoru a tak aj tento náš vekový rozdiel dokážu vždy vtipne okomentovať.  Možno si to ani neuvedomujú, ale dávame si toho veľa navzájom. Čerpám od nich spontánnosť, zapálenie pre vec a občas aj takú mladícku naivitu. Oni zase často chodia za mnou so svojimi problémami a pýtajú sa na môj názor, keďže mám už nejakú tú skúsenosť z dospeláckeho sveta.

Je dobré, keď človek prichádza študovať herectvo s určitými životnými skúsenosťami?

Herectvo je krásne v tom, že sa dá robiť v akomkoľvek veku a ja osobne som zástancom toho, že nikdy nie je neskoro ísť si za svojími snami. V tomto prípade bol vek v prospech veci, lebo do herectva vie človek premietnuť kadžú životnú skúsenosť.

V SND hráš napríklad aj so Zdenou Studenkovou, je o nej známe, že je perfekcionistka. Bol si od začiatku uvoľnený alebo si mal trému zo spolupráce?

Zdravá tréma je vždy na mieste. Je znakom, že vám na niečom záleží. Mal som ju na začiatku a mávam ju aj teraz.

Zdenka je tvoja „herecká mama“, ako si raz povedal. Ako hodnotí tvoju prácu? Si sebavedomejší, keď ťa pochvália skúsenejší kolegovia?

Zdenku si nesmierne vážim a každé jej slovo smerom k hereckej práci je pre mňa vzácne.  Je to osobnosť, autorita a úžasná profesionálka. Samozrejme mi jej rady, no najmä dôvera v moju osobu veľmi vnútorne pomohli viac veriť v to, ako veci robím. Občas mávam pocit, že mojej generácii chýba stará škola, kedy pripravenosť, dochvíľnosť a zodpovednosť boli samozrejmosťou.

Máš pomerne málo skúseností, kde sa cítiš byť istejší, pred kamerami alebo na javisku?

Snažím sa ich získavať čo najviac, a dobehnúť mojich rovesníkov, ktorí  sa herectvu venujú od mladosti. Tým, že som mal šťastie točiť denné seriály, ktorých výroba je veľmi náročná a človek musí doslova naskakovať na rozbehnutý vlak, získal som mnoho cenných skúseností a pred kamerou sa už dokážem uvoľniť a herecky pracovať. Divadlo je však omnoho náročnejšie na tvorbu charakteru a človek nemôže „stopnúť“ výstup a dať ho znova. Dúfam, že časom príde do môjho života možnosť rozvíjať sa aj na javisku.

V súkromí sa už niekoľko rokov venuješ charite aj dobrovoľníctvu. Čo ťa k tomu motivuje?

Znie to neuveriteľne, ale je to už 10 rokov, čo sa aj spolu s rodinou venujeme charite. Moje meno dokonca nájdete aj na mape TOP sociálnych inovátorov Nadácie Pontis. Začalo to ako nevinná myšlienka partie mladých ľudí zorganizovať koncert, na ktorom sme chceli vyzbierať peniažky pre Domov sociálnych služieb v mojej rodnej Galante. Tam som prvýkrát videl tú úprimnú radosť v očiach ľudí, ktorým sa snažíte pomôcť. Od tej doby každoročne organizujeme podobné akcie, zbierky, kultúrne podujatia. Najnovšie som sa stal súčasťou projektu Lead UP, kde sa snažíme mladým ľudom pomôcť pri ich výbere životnej cesty. Venujem sa aj životnému prostrediu a každoročne na jar s rodinou čistíme veľkú časť lesa. Mojou srdcovou záležitosťou je však práve už spomínaný Vianočný charitatívny koncert, ktorý to všetko začal. Bude to už jeho 8 ročník, ktorý sa uskutoční 27.12 o 18:30 v MsKS v Galante.

Na akú prácu sa momentálne sústreďuješ najviac?

Momentálne sa najviac sústredím na školu, keďže som v bakalárskom ročníku, čakajú ma premiéry, štátnice a popritom všetkom pokračujeme vo výrobe Búrlivého vína, ktoré sa opäť teší veľkému úspechu u divákov. V decembri ma čaká veľa vystúpení s mojou kapelou Party Beat a v neposlednom rade, veľké množstvo moderovania, ktoré sa pomaly ale isto stáva po divadle a hudbe mojou ďalšou vášňou.