Gibraltár chce i naďalej zostať britským, znel výsledok referenda 1967 (výročie)

"Gibraltár chce aj naďalej zostať britským" - tak znel výsledok referenda, v ktorom sa jeho španielsky hovoriace obyvateľstvo vyjadrilo k ďalšiemu osudu tejto britskej námornej základne, ohrozovanej nárokmi Španielska. V referende sa za účasti 95,8 percenta z presného počtu 12.672 oprávnených voličov len 44 vyslovilo proti "zachovaniu jestvujúcich vzťahov so Spojeným kráľovstvom". Ďalších 55 hlasov bolo neplatných.

Územie Gibraltáru má význam predovšetkým ako strategická vojenská základňa pre námorníctvo a letectvo. Na ploche sedem kilometrov štvorcových žije okolo 32.000 obyvateľov. Nachádza sa na juhu Španielska na severnej strane Gibraltárskeho prielivu v jeho prakticky najužšej časti.

Krajinu ovládajú Briti od 4. augusta 1704, keď ho s pomocou holandskej flotily vybojovali v rámci vojny o španielske dedičstvo. Briti získali úplnú kontrolu nad tým, kto pláva z Atlantiku do Stredozemného mora a naopak. Niekoľkokrát sa rozhodovalo, kam budú obyvatelia Gibraltáru odovzdávať dane a akým jazykom budú hovoriť na úradoch. Zemepisná logika usporiadania sa prikláňa k Španielsku, ktorého má Gibraltár za jediného suseda. Staré koloniálne rozdelenie sveta medzi veľmoci však priznáva nadvládu Británie.

V roku 1969 uzatvoril španielsky diktátor generál Francisco Franco hranice medzi Španielskom a Gibraltárom, takže ľudia museli z jednej krajiny do druhej cestovať cez Tanger v Maroku a lietadlá pristávajúce v Gibraltári na už aj tak neľahkej pristávacej ploche museli zložito manévrovať, aby sa vyhli španielskemu územiu.

Gibraltárčania získali riadne britské občianstvo v roku 1981. Po rokovaniach medzi britskou a španielskou vládou bola blokáda z roku 1963 čiastočne uvoľnená až v roku 1982. Hranice však boli otvorené až v roku 1985. Španielsko umožnilo v roku 1987 používanie spoločného letiska. Britský armádny batalión opustil Gibraltár v roku 1991.

V parlamentných voľbách v roku 1992 zvíťazila protišpanielsky ladená Gibraltárska socialistická strana práce. V máji 1996 jej vládu vystriedala konzervatívna Gibraltárska sociálna demokratická strana. V ďalšom referende, ktoré sa uskutočnilo 7. novembra 2002, zamietlo obyvateľstvo Gibraltáru spoločnú správu Londýna a Madridu. Takmer 99 percent voličov sa vyslovilo za zachovanie britskej vlády v krajine. Spojené kráľovstvo sa následne v roku 2003 vzdalo pokusov o dosiahnutie dohody so Španielskom o spoločnej zvrchovanosti tohto územia.

Neskôr v roku 2004 Španielsko a Británia opustili starý formát rokovaní o urovnaní 300-ročného sporu o Gibraltár a avizovali otvorenie trojstranných rokovaní, v ktorých mala mať kolónia právo veta. Občania Gibraltáru veľkou väčšinou hlasov schválili v roku 2006 v ďalšom plebiscite novú ústavu, ktorá im zaručila väčšiu nezávislosť od Londýna, avšak spolupatričnosť k britskej korune nijakým spôsobom nespochybňovala. Gibraltár získal plnú moc nad správou vlastného územia. V rukách Britov tak ostala len obrana a medzinárodné vzťahy.

Gibraltárska otázka bola v posledných rokoch predmetom viacerých sporov - či už kvôli rybolovu alebo hraničným kontrolám - medzi Veľkou Britániou a Španielskom, ktoré musela riešiť aj Európska komisia. Po vystúpení Británie z Európskej únie príde o európske členstvo automaticky aj Gibraltár. A to aj napriek tomu, že v roku 2016 v júnovom referende o brexite až 96 percent voličov v Gibraltári hlasovali za zotrvanie Británie v EÚ. Očakáva sa, že štatút Gibraltáru v pobrexitovom období bude jedným z najspornejších bodov nadchádzajúcich rokovaní medzi Bruselom a Londýnom.