Generálny advokát súdu EÚ nevyhovel Slovensku v spore s holandským investorom

Wathelet skonštatoval, že rozhodcovská doložka nepredstavuje diskrimináciu na základe štátnej príslušnosti, je zlučiteľná s mechanizmom návrhov na začatie prejudiciálneho konania a neporušuje systém právomocí stanovených v zmluvách o EÚ ani autonómiu právneho systému Únie.

V roku 1991 Česká a Slovenská Federatívna Republika (ČSFR) a Holandské kráľovstvo uzatvorili dohodu o podpore a vzájomnej ochrane investícií. Tá stanovuje, že spory medzi zmluvným štátom a investorom druhého zmluvného štátu sa vyriešia priateľsky, inak sa spor predloží rozhodcovskému súdu. Slovensko po rozpade federácie v roku 1993 vstúpilo do práv a povinností ČSFR vyplývajúcich z tejto dohody.

V roku 2004 SR otvorila súkromným investorom svoj trh zdravotného poistenia. Spoločnosť Achmea, patriaca do holandskej poisťovacej skupiny, založila na Slovensku dcérsku spoločnosť (Union Healthcare) s cieľom poskytovať súkromné zdravotné poistenie. V roku 2006 SR čiastočne odstúpila od liberalizácie trhu so zdravotným poistením a zakázala rozdeľovanie zisku pochádzajúceho z aktivít v oblasti zdravotného poistenia, ako aj predaj poistného portfólia.

Achmea v roku 2008 iniciovala rozhodcovské konanie proti SR z dôvodu, že uvedené zákazy sú v rozpore s dohodou z roku 1991. Rozhodcovský súd v roku 2012 konštatoval, že SR porušila dohodu a uložil jej povinnosť zaplatiť spoločnosti Achmea náhradu škody vo výške približne 22,1 milióna eur. Následne SR podala na nemecké súdy žalobu o neplatnosť rozsudku rozhodcovského súdu s tvrdením, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v dohode z roku 1991 je v rozpore s viacerými ustanoveniami ZFEÚ.

Nemecký Spolkový súdny dvor položil Súdnemu dvoru EÚ otázku, či napadnutá rozhodcovská doložka je zlučiteľná so ZFEÚ. V tomto spore Cyprus, Česko, Estónsko, Grécko, Lotyšsko, Maďarsko, Poľsko, Rumunsko, Španielsko, Taliansko a Európska komisia predložili pripomienky na podporu Slovenska, zatiaľ čo Fínsko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko a Rakúsko tvrdili, že sporná doložka a iné podobné doložky, ktoré sa bežne používajú v 196 v súčasnosti platných dohodách o vzájomnej ochrane investícií medzi členskými štátmi EÚ, sú platné.

Generálny advokát vo svojich návrhoch upozornil, že napadnutá doložka nepredstavuje diskrimináciu založenú na štátnej príslušnosti, a teda neporušuje legislatívu EÚ. Ďalej sa domnieva, že zriadený rozhodcovský súd je spoločným súdom pre Holandsko a Slovensko a je oprávnený podať návrh na začatie prejudiciálneho konania na Súdny dvor. Zdôraznil, že takýto rozhodcovský systém je zhodný s právnym mechanizmom EÚ, ale netýka sa Článku 344 ZFEÚ, ktorý sa vzťahuje len na spory medzi členskými štátmi alebo členským štátom a Úniou, a nie na spory medzi investorom a členským štátom.

Wathelet skonštatoval, že spor medzi holandskými investormi a SR sa netýka výkladu alebo uplatňovania zmlúv EÚ. Dodal, že nesúhlasí s argumentom Európskej komisie, podľa ktorého právo Únie poskytuje investorom úplnú ochranu v oblasti investícií, najmä prostredníctvom základných slobôd a Charty základných práv Európskej únie. Spresnil, že pôsobnosť dohody z roku 1991 je širšia ako pôsobnosť zmlúv o EÚ a záruky ochrany investícií zavedené touto dohodou sa líšia od záruk poskytovaných právom Únie, pričom však nie sú nezlučiteľné s týmto právom.

Z týchto dôvodov generálny advokát zastáva názor, že napadnutá doložka neporušuje systém právomocí stanovený v zmluvách EÚ, a teda autonómiu právneho systému Únie.