FOTO Kiska i Fico si v Bratislave uctili obete holokaustu

Pri príležitosti dnešného Pamätného dňa obetí holokaustu a rasového násilia položili k Pamätníku holokaustu vence. Na pietnej spomienke sa zúčastnili aj viacerí predstavitelia vlády, predseda parlamentu Pavol Paška i bývalý prezident Ivan Gašparovič. "Holokaust v mene šialených ideálov je večnou hanbou tých, čo majú na tom podiel, a aj mementom, aby sa to už nikdy nezopakovalo," povedal Fico. Zároveň vyjadril úprimné ospravedlnenie za všetkých, ktorí vtedy zlyhali. "Pripomínanie si obetí považujem za svoju úlohu a takisto za úlohu všetkých členov mojej vlády," dodal premiér. 

Zúčastneným sa prihovoril aj generálny biskup evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku a predseda Ekumenickej rady cirkví v SR Miloš Klátik, predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí v Slovenskej republike Igor Rintel a modlitbu predniesol bratislavský rabín Baruch Myers. 

„Keď som bol v Osvienčime a stál som pred detskými topánočkami, ktoré ostali po deťoch, často som si kládol otázku, kde sa v ľuďoch nájde také zverstvo, ktoré dokáže nevinných ľudí len na základe rasy či náboženstva zabíjať a mučiť,“ povedal prezident Andrej Kiska. Ako dodal, žiaľ, aj na Slovensku sa tieto vec diali a je skutočne povinnosťou všetkých uvedomelých ľudí pripomínať si, čo sa dialo, zvlášť v dnešnej dobe, keď začali vzrastať prejavy neonacizmu či rasovej neznášanlivosti. Homo hominis lupus – človek človeku vlkom – je podľa Roberta Fica príliš slabé vyjadrenie toho, čo tragédia holokaustu v sebe obsahuje v celej hĺbke utrpenia a trýzne jej všetkých obetí. „My, ktorí žijeme, máme historickú šancu žiť v porozumení a bratstve, poučení minulosťou a túžiaci po svete harmónie, vzájomnej úcty a spolupráce pre dobro všetkých našich občanov,“ pripomenul premiér. 

Zástupca židovskej komunity a lekár Pavol Traubner sa domnieva, že také akty, akým bola dnešná pietna spomienka, majú historický význam, ale tiež môžu veľmi veľa povedať aj v súčasnej dobe. „I ja sám som jeden z tých, ktorí prežili holokaust a viem, čo to bolo aj napriek tomu, že som bol malé dieťa. Dlhé roky po vojne som mal depresie a rozmýšľal som, prečo práve ja som prežil a množstvo mojich kamarátov skončilo ako sadza alebo tresnutí o múr,“ povedal. Zároveň si myslí, že i dnešná doba je povinná si pripomínať toto obdobie, pretože aj dnešok prináša rovnaké nebezpečenstvo, nielen pre Židov, ale pre všetkých ľudí na svete. Keď prídu k moci ľudia, ktorým slepota umožňuje, aby vraždili a prinášali takéto situácie, takáto akcia je zdvihnutým prstom. „Ľudia! Buďte veľmi, veľmi opatrní, pretože podobne, ako sa to stalo Židom v období holokaustu, môže sa to stať komukoľvek na celom svete,“ vyhlásil Traubner. 

Rezort zahraničných vecí považuje spomienku na obete holokaustu za dôležitý nástroj na potláčanie akýchkoľvek prejavov smerujúcich k jeho popieraniu. "Odkaz a pamiatka obetí predstavuje naliehavú výzvu aj v súčasnosti, keď vo viacerých častiach sveta dochádza k hrubému a závažnému porušovaniu ľudských práv z dôvodu diskriminácie na základe rasy, náboženstva či etnickej príslušnosti," informoval v stanovisku. Ako rezort diplomacie doplnila Michaela Paulenová z ministerstva vnútra, napriek tomu, že od týchto tragických udalostí uplynulo už viac ako 70 rokov, a nedávno sme si pripomenuli 70. výročie Slovenského národného povstania (SNP), v spoločnosti sa objavujú snahy rôznych extrémistov a pseudohistorikov spochybňovať, zľahčovať či ospravedlňovať deportácie Židov z územia slovenského vojnového štátu a obhajovať jeho vedúcich predstaviteľov. Odkaz týchto tragických udalostí je podľa rezortu vnútra platný aj dnes, keďže holokaust sa nezačal plynovými komorami, ale slovami o príživníkoch, parazitoch, pijaviciach na tele národa, ktoré treba odstrániť. 

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky schválili 31. októbra 2001 zákon, ktorým stanovili 9. september ako spomienku na obete holokaustu a výzvu k zápasu proti všetkým prejavom rasizmu, neznášanlivosti, xenofóbie a akejkoľvek forme útlaku a diskriminácie. Transport prvých tisíc židovských žien vypravili 25. marca 1942 z Popradu, posledný transport vyviezol celé rodiny 20. októbra v tom istom roku. Slovenská vláda za deportáciu každého Žida zaplatila 500 ríšskych mariek, ako to požadovalo Nemecko. Päťdesiatsedem transportov smerovalo do oblasti Lublinu a do Osvienčimu, do koncentračných táborov vyviezli 58-tisíc Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto. Druhá vlna deportácií od jesene 1944 zasiahla približne 13-tisíc ľudí.