FOTO a VIDEO Miro Žbirka pokrstil knihu o svojom živote

Publikácia je osobným príbehom talentovaného umelca a nefalšovanou výpoveďou o začiatkoch a vývine slovenského popu. Popri kľúčových udalostiach, formujúcich Žbirkovo pôsobenie na hudobnej scéne, prináša aj náhľad do súkromného života známeho hudobníka.

Autor Honza Vedral sa zároveň pokúsil o autentické zobrazenie života uznávaného umelca očami o generáciu mladšieho človeka. „To, že som o dosť mladší, bol zrejme jeden zo zámerov, prečo Meky súhlasil s myšlienkou, aby som o ňom napísal knižku. Keby ju písal jeho vrstovník, tak množstvo tých vecí, ktoré mne pripadajú absurdné, by chápal, pretože ich sám prežil, a už by sa nad nimi nepozastavoval. Ja som sa so zvedavosťou šesťročného dieťaťa pýtal, ako je to a ono možné a pýtal som sa viac do hĺbky. Pokúšal som sa vypichnúť to, čo mi pripadalo z môjho dnešného pohľadu miestami až neuveriteľné,“ prezradil Vedral.

V knihe sa totiž objavujú mnohé udalosti, ktoré Meky prežil počas života v Československej socialistickej republike a ktoré mladá generácia nedokáže pochopiť. „Môj syn si napríklad doteraz nevie predstaviť, že boli časy, keď sa z Bratislavy nedalo dostať do Viedne. To sa mladším nedá vysvetliť a tak trošku to bolo aj s Honzom. Ja som si myslel, že sa o niektorých veciach len tak letmo zmienim a naraz som použil výraz Sovietsky zväz - a pri tom sa Honza na dva dni zastavil. Ja som tým bol úprimne šokovaný, pretože na veci okolo toho sa ma nikto predtým nepýtal. Preto sú v knihe také momenty, ktoré som nikomu nepovedal - pretože Honza mi naozaj kládol iné otázky. A bol veľmi rafinovaný - je to napokon skúsený novinár. Ja som vedel, že keď si spolu sadneme, nemôžem mu povedať všetko o svojom živote, že musím byť opatrný a tu sa mi to nepodarilo. Honza splnil svoju prácu. Ja sa priznám, že som pre istotu tú knihu ani nekontroloval. Pretože už nejaké knižky vyšli a keď toto malo mať význam, tak to čítala len Katka (manželka Mira Žbirku, pozn. red.) a ja som sa jej vždy v kuchyni len spýtal 'Ide to v poriadku s tou knihou?' A ona, že 'Áno'," priblížil Miro Žbirka.

Biografia však podľa neho nie je postavená na žiadnych senzáciách. „Tá kniha nie je o tom, že by sme tam vyťahovali nejaké senzačné veci - kto sa s kým pohádal a podobne. Je tam naozaj všetko, čo som povedal a dosť ma to prekvapilo v jednej veci - Katka sa mi smeje, že celú svoju minulosť mám rozdelenú na to, kedy som vydal aký album - a predtým, ako som nejaký vydal, som ju mal zas rozdelenú podľa toho, kedy aký album vydali Beatles... - podľa toho si ja pamätám veci, takto si pripomínam svoj život a Honza to presne dal do tej knihy. Takú základnú trasu... Išiel jeden album po druhom, pýtal sa ma aj na nečakané piesne, prečo som ich napísal - a to sa ma skutočne doteraz nikto nikdy nepýtal. Takže táto kniha je naozaj taká 'čítavá' a mňa ako muzikanta na nej teší, že je tam aj veľmi veľa o tom, čo sme nahrávali a na čom nám záležalo najviac - aby sme nahrali dobré piesne. Zmieňuje sa o každom jednom albume a to ma práve na tejto knižke najviac teší - že to je zamerané predovšetkým na tvorbu a pritom to nie je nudné,“ poznamenal 64-ročný rodák z Bratislavy, ktorý vníma vznik publikácie nanajvýš skromne.

„Priznám sa, že si nepripadám taký dôležitý, že by som mal vydávať nejaké svoje životopisy, a keď ma zrazu vytiahli a Honza sa ma štyri hodiny pýtal na môj život, ja som sám seba už nenávidel. Vôbec som nevedel, či si pri tých rozhovoroch spomeniem na niečo podstatné. Vypili sme veľa kávy, ale našťastie Honza sa vie pýtať a to, čo som ja hovoril zdĺhavo, on potom skrátil, vybral tie najzaujímavejšie príbehy. Ale keby ste si sami vyskúšali mapovať svoj život prostredníctvom rozhovoru s niekým ďalším, tak vám hovorím, je to strašne ťažké robiť formou otázok a odpovedí... Keď sa sami rozhodnete niečo napísať, tak tri roky o tom rozmýšľate, pospomínate si, urobíte si poznámky a potom napíšete knihu. Toto bolo o tom, na čo si spomeniem v tej chvíli, keď sa ma Honza opýta. A čo som podcenil a čo bolo na tvorbe celej knižky najzaujímavejšie - Honza sa pýtal tak, že keď sme potom odchádzali, tak som si hovoril 'To som mu nemusel povedať.' On zo mňa vytiahol veci, ktoré som si doteraz úspešne nechával pre seba. Ale uznal som jednu vec, že keď tá kniha má byť pútavá, tak by nemala byť mnou nejako dodatočne kontrolovaná a nemal by som z nej nič vyhadzovať. Ja som tomu tak porozumel, že keď som mu to raz povedal, nech to tam je,“ podotkol Žbirka.

Publikáciu uviedol do života jeho osobný fotograf a dlhoročný priateľ Peter „Stanley“ Procházka. „Stanley chodil k nám, má najviac fotografií z môjho detstva, pre mňa je takou magickou postavou, pri ktorej sa mi vynárajú rôzne príhody, ktoré sa mi viažu s mojím detstvom a mladosťou. Preto som si pomyslel, že naozaj bude pekné, keď túto knižku pokrstí práve on,“ povedal hudobník. Fotograf publikáciu uviedol do života gaštanmi. „Vždy na jeseň som sa tešil na gaštany, svojho času stáli dve koruny a päťdesiat halierov. A Stanley bol ten kamarát, ktorý vie, že gaštany mám rád a vždy na jeseň mi ich nosil. Tak sme sa spontánne rozhodli pokrstiť túto knihu gaštanmi,“ ozrejmil Žbirka, ktorý sa netají tým, že je z biografie dojatý. „Niekedy si ten svoj životný príbeh vďaka tejto knižke celý premietnem... Keď som v nej listoval, tak som si hovoril, 'To nie je možné, my sme boli takí dobrí!'... Keď človek pôsobí v populárnej hudbe, tak sa zvyčajne nezaujíma o minulosť - tá bola a hotovo, vždy sledujete ten horizont pred vami a ten si nemôžete nikdy vymyslieť päť rokov dopredu, to sa v populárnej hudbe nedá. Celý život sa vám teda posúva s tým, že vidíte rok, možno dva dopredu a idete tým životom stále ďalej, prikladáte nové piesne, nové albumy a čakáte aká na to bude reakcia, či to prežijete... A zrazu príde moment, kedy vám urobia knihu. Tvrdý obal, tvrdý papier... hovoril som si, 'To je nejaká vážna vec...' Na tom všetkom sa podieľala kopa ľudí, ja som len odpovedal. A keď som tú knihu prvýkrát držal v ruke a listoval som si v nej, prvýkrát som mal pocit, že si sám seba vážim - na minútu. Som vďačný, že mám v rukách takú knihu, ktorá aj mňa pristihla pri tom, aby som sa zamyslel - väčšinou som sa snažil sa v živote nebrať príliš vážne a toto ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, že predsa len, to ako sme nahrávali Baladu o poľných vtákoch a ďalšie skladby, malo naozaj nejaký zmysel,“ uzavrel Žbirka.