Exprezident Hugo Chávez by mal 60 rokov

Vodca bolívarskej revolúcie vo Venezuele bol obľúbený vďaka svojim štedrým potravinovým a medicínskym programom zameraným za zlepšenie životov chudobných Venezuelčanov.
      

Hugo Chávez sa narodil 28. júla 1954 v Sabanete na juhu Venezuely, pochádzal z učiteľskej rodiny. Rodičia syna dali študovať do Venezuelskej vojenskej akadémie, kde získal diplom vojenských vied a umení. Na Univerzite Simóna Bolívara v Caracase študoval v rokoch 1989-90 politické vedy.
      

Dňa 24. júla 1983, na 200. výročie narodenia Simóna Bolívara, osloboditeľa Venezuely a ďalších španielskych kolónií v Južnej Amerike, Chávez v radoch armády založil Bolívarovo revolučné hnutie 200 (Movimiento Bolívariano Revolucionario 200, MBR-200) socialistického zamerania.
      

Členovia MBR-200 na čele s Chávezom sa 4. februára 1992 pokúsili o zvrhnutie vtedajšieho prezidenta Carlosa Andresa Peréza. Prevrat s názvom Operácia Ezequiel Zamora sa skončil neúspešne a Chávez bol na dva roky uväznený. Sám toto obdobie nazýval "väznením cti". Vo väznici sa mu podarilo nahrať na videopásku prejav, v ktorom vyzýval na povstanie. Videopásku odvysielali v noci na 27. novembra 1992 počas štátneho prevratu, ktorý zorganizovali členovia MBR-200. Aj keď MBR-200 na niekoľko minút dostalo krajinu pod kontrolu, puč sa napokon skončil neúspešne.
      

V roku 1994 Cháveza z väzenia prepustili. Hneď, ako sa dostal na slobodu, založil politickú stranu Hnutie piatej republiky (Movimiento Quinta República, MVR), čo bola civilná verzia MBR-200. Práve na čele MVR sa o štyri roky neskôr dostal k moci.
      

Víťazom prezidentských volieb vo Venezuele 6. decembra 1998 sa stal ľavicou podporovaný Hugo Chávez so ziskom 56,2 percenta hlasov, čo bol dovtedy najvyšší počet odovzdaných hlasov kandidátovi v prezidentských voľbách v krajine. Bývalý výsadkár venezuelskej armády Hugo Chávez zložil 2. februára 1999 v Caracase prezidentskú prísahu.
      

V rámci inauguračnej slávnosti Hugo Chávez vtedy zopakoval sľub z predvolebnej kampane, že sa vo Venezuele, juhoamerickej krajine bohatej predovšetkým na ropu, pokúsi presadiť potrebné demokratické reformy. V päťročnom pracovnom programe vtedy mladého, ambiciózneho prezidenta figurovali na poprednom mieste transformácia politických inštitúcií, redistribúcia bohatstva plynúceho z ropného priemyslu, realizácia potrebných zmien v ústave krajiny a boj proti korupcii.
      

Obyvatelia Venezuely 25. apríla 1999 v referende rozhodli o zložení nového Národného zhromaždenia (NZ) s tým, že v roku 2000 sa uskutočnia nové všeobecné voľby vrátane prezidentských. Noví členovia zhromaždenia, prevažne bez politických skúseností, mali za tri mesiace skoncipovať novú ústavu, ktorá mala nahradiť Základný zákon krajiny z roku 1961. V ďalšom referende roku 1999 ju občania schválili.
      

Vo všeobecných voľbách 30. júla 2000 bol Chávez znova zvolený za prezidenta so ziskom 60 percent hlasov voličov. MVR získalo 76 zo 165 kresiel v už jednokomorovom parlamente. Do volieb išiel s cieľom konsolidovať výrazný vplyv armády v spoločnosti, zlepšiť ekonomiku krajiny a bilanciu zahraničného obchodu, znížiť infláciu a vybudovať infraštruktúru krajiny.
      

Zamestnávatelia a odborové organizácie vyzvali 10. decembra 2001 na generálny štrajk proti ekonomickým opatreniam Cháveza. Venezuela, tretí najväčší vývozca ropy na svete, sa dostala do problémov. Boli to následky po teroristických útokoch v USA z 11. septembra 2001, keď nastala prudká zmena kurzov ropy. Vo Venezuele to vyvolalo hospodársku krízu.
      

Predstavitelia ropných skupín v krajine v spolupráci s majiteľmi televíznych spoločností zorganizovali proti Chávezovi 12. apríla 2002 štátny prevrat. Chávez bol zatknutý a zriadená bola nová samozvaná vláda na čele s predsedom obchodnej komory Pedrom Carmónom, ktorý 13. apríla 2002 rezignoval a moci sa dočasne ujal Chávezov viceprezident Diosdado Cabello. Po návrate Cháveza mu opäť odovzdal prezidentskú moc.
      

Stovky opozičných demonštrantov žiadajúcich referendum o zotrvaní Cháveza vo funkcii sa dostali 1. marca 2004 v Caracase do konfrontácie s Národnou gardou, ktorá použila proti nim slzotvorný plyn a gumené projektily. Volebný úrad Venezuely 4. júna 2004 dal definitívne zelenú pre usporiadanie referenda o prípadnom odvolaní Huga Cháveza z funkcie prezidenta. Referendum o predčasnom odvolaní prezidenta sa konalo 15. augusta 2004. Za zotrvanie prezidenta v úrade sa vyjadrilo 58 percent zúčastnených voličov, v neprospech Cháveza bolo 42 percent dospelých obyvateľov Venezuely.
      

Keďže venezuelská ústava nedovolila Hugovi Chávezovi znovu kandidovať v prezidentských voľbách, parlament odsúhlasil 21. augusta 2007 dôležité zmeny ústavy, ktoré po konečnom schválení v referende umožnili prezidentovi Chávezovi opäť kandidovať a stáť na čele krajiny neobmedzene dlhý čas a uskutočniť vlastnú podobu socialistickej revolúcie.
      

Prezident Chávez výnosom z 27. februára 2007 znárodnil všetky ropné projekty v povodí Orinoca. Podľa dekrétu museli zahraničné firmy, ktoré boli aktívne v povodí Orinoca, akceptovať vytvorenie spoločných podnikov, v ktorých má venezuelský štát väčšinu. Podriadiť sa museli spoločnosti Exxon Mobile, Chevron, ConocoPhillips, Total, British Petroleum a Statoil. Koncerny, ktoré rešpektovali dekrét, mohli zostať v krajine, ostatné ho museli opustiť. 
      

Chávez znárodnil aj elektrárne a najväčšiu telekomunikačnú spoločnosť krajiny. Pokračoval v znárodňovaní aj v auguste 2008, boli to cementárne a tiež oceliarne Sidor. Chávez nariadil 4. marca 2009 vyvlastnenie jedného zo závodov amerického potravinárskeho koncernu Cargill v krajine, lebo údajne nedodával do spotrebiteľskej siete ryžu za cenu stanovenú vládou. Prezident pohrozil aj majiteľom najväčšieho venezuelského potravinárskeho podniku Empresas Polar, že znárodní aj ich majetok.
      

Venezuela sa 1. mája 2007 rozhodla ukončiť svoje členstvo v Medzinárodnom menovom fonde (MMF) a vo Svetovej banke (SB).
      

Od roku 1998 bol Chávez v Latinskej Amerike najostrejším kritikom zahraničnej politiky USA a politiky voľného trhu. Na medzinárodnej scéne mal za sebou niektoré kontroverzné momenty. Na Valnom zhromaždení OSN raz nazval amerického prezidenta Georgea W. Busha "diablom", na summite v Čile bývalého španielskeho premiéra Josého Maríu Aznara zasa "fašistom" a amerického prezidenta Baracka Obamu "hlupákom" v televíznom vysielaní 22. marca 2009 za to, že povedal, že Chávez exportuje terorizmus.
      

Chávez za ostatných desať rokov zmenil zástavu i emblém krajiny a zaviedol novú časovú zónu, do ktorej patrí len Venezuela.
      

Venezuelského prezidenta naposledy potvrdili voliči na ďalšie šesťročné funkčné obdobie hlavy štátu - už štvrté - vo voľbách 7. októbra 2012, keď zdolal protikandidáta Henriqueho Caprilesa.
      

Kandidoval napriek tomu, že mu v roku 2011 diagnostikovali rakovinu. Na jej odstránenie absolvoval na Kube dovedna štyri operácie, naposledy 11. decembra 2012, odkedy sa neobjavil na verejnosti. Venezuelská vláda deň pred jeho smrťou oznámila, že sa jeho zdravotný stav výrazne zhoršil. Sužovali ho najmä problémy s dýchaním a infekcia dýchacích ciest.
      

Zomrel 5. marca 2013 po dvojročnom boji s rakovinou. Oznámil to venezuelský prezident Nicolás Maduro s tým, že socialistický vodca, ktorý stál na čele Venezuely celých 14 rokov, skonal o 04.25 h miestneho času vo vojenskej nemocnici v Caracase.