Eva Sakálová pre Netky.sk: Cestovanie človeka posilní

Na divadelných doskách sa objavuješ v poslednom čase menej, keďže si bola v zahraničí. Potrebovala si prestávku alebo ťa lákali nové skúsenosti?

Bola som s prestávkami skoro rok mimo rodného Slovenska, takže som ani nemala čas naskúšať nové predstavenia a repertoár sa mi zúžil. Cestovala som po Severnej Amerike a venovala sa viac joge, tancu, spoznávaniu inej kultúry, prostredia a jazyka. Neskôr som si v Štátoch našla aj priateľa, v tom čase som zvažovala, že ostanem v USA. Potom ma vietor zavial do Kanady a aj tam som rozmýšľala, že začnem nový život, ale po čase mi začalo chýbať Slovensko. Vrátila som sa za rodinou, kamarátmi a umením. Veľmi mi to chýbalo.

Niekoľko rokov si bola tvárou známej banky, malo to vplyv na tvoju hereckú kariéru?

Ťažko povedať, či reklama ovplyvnila moju kariéru, ale som naďalej vďačná za túto možnosť. Bola to veľmi pekná a príjemná práca, stala sa z nás naozaj rodina a tešili sme sa na spoločné natáčania. Ešte doteraz, keď idem okolo billboardov, tak ma trhne, keď na nich vidím novú rodinku. Ale to je život, ide sa ďalej a pevne verím, že prinesie znova niečo zaujímavé a tvorivé.

Zrejme ti táto práca priniesla aj materiálnu istotu. Mohla si sa teda viac venovať sebe?

Práve vďaka našetreným peniazom som mohla cestovať. Zároveň ma to aj hnalo von, pretože moja tvár bola všetkým povedomá, aj tým, ktorí doma televíziu nemali a spájali ma s rôznymi osobami z každodenného života.

Čo to presne znamená? Mýlili si ťa napríklad s pani poštárkou?

Niečo podobné. Raz sa mi stalo, že som išla na nákupy v dobrej nálade a pozdravila som sa pánovi, ktorý kráčal oproti s manželkou. Nepoznala som ho, ale hovorila som si, veď je to také pekné, keď sa na niekoho usmeješ a milo pozdravíš! Potom som počula, ako sa ho manželka pýta: Ty ju poznáš? A on na to: Jasné, veď to je tá predavačka z potravín. Skoro som spadla z nôh... (smiech)

Kedy si sa začala venovať joge?

Od malička som tancovala, pohyb som milovala rovnako ako hranie a spev. Keď sa mi nedarilo chodiť na pravidelné tanečné tréningy, navštevovala som aspoň aerobic a fitness, aby som nestratila kondičku. Takto som raz vyskúšala hodinu power jogy. Pamätám si doteraz, ako som sa potila v navonok statickej asane „bojovníka“ a hovorila si, veď toto musím dať, keď som toľké roky tancovala. No ale svalovica prišla, moja odhodlanosť narastala a vybrala som sa teda na ďalšiu hodinu. Ten pocit po nej bol vždy fantastický. Pokoj v hlave, pevné a pružné telo.

Inklinuješ aj k východnej filozofii alebo je to iba o kondícii?

S filozofiou jogy som sa oboznámila až neskôr. Dostala som sa hlbšie do jej podstaty. Vyskúšala som postupne snáď všetky druhy, ktoré u nás existujú a ktoré začali rozvíjať v 60-tych rokoch na západe. Slovo joga je obrovský pojem, každý si pod ním predstavuje niečo iné. Stal sa z neho aj veľký biznis, pretože má na ľudí naozaj pozitívne účinky. Keď som v Amerike povedala, že som herečka a „joga teacher“, smiali sa mi. Vraj väčšie klišé som ani nemohla povedať. Tam je herec a joga učiteľ každý druhý človek (smiech). Nadarmo som im vysvetľovala, že u nás na Slovensku keď sa povie joga, ľudia si často myslia, že musíš chodiť nohami za hlavou alebo že patríš do nejakej sekty. U nás všetko čo sa spája so spiritualitou je divné.

Čiže sa z fyzického tréningu stal životný štýl?

Joga nie je len fyzické cvičenie. Je to forma myslenia, každodenného konania, bytia v prítomnosti, práca s vedomím, práca so samým sebou. Joga nás učí rešpektu, trpezlivosti, prijať situácie, ktoré sa nám dejú a poskytuje možnosť naučiť sa viac o sebe, o druhých, zlepšiť komunikáciu, dosiahnuť nadhľad, jedným slovom udržať sa vo svojom strede. Navštívila som rôzne festivaly a veľmi sa mi páčila tá spolupatričnosť pri spoločnom spievaní, vzájomný rešpekt a žiadne diferencovanie sa.

Medzi kolegami si už známa jogínka, motivuješ ich?

Už som mala pár hodín s niektorými kolegami, páčilo sa im to, ale všetci sú zaneprázdnení, takže je náročné nájsť si spoločný čas. Na druhej strane nie som typ človeka, ktorý by do toho niekoho tlačil. Joga nie je náboženstvo, nechodíš za ľuďmi a neponúkaš im rôzne knihy a princípy toho ktorého náboženstva. Podľa mňa, každý sa k nej dostane vtedy, keď má. Alebo nie. Sú aj rôzne iné cvičenia, napríklad Qigong, Tai Chi, každý nech si nájde to, čo mu najviac vyhovuje. Motivovať môžem akurát vlastnou aktivitou alebo zážitkami z Indie, z festivalov. Tie chvíle otvárania srdca boli neskutočne silné.

Zahrala si si aj v Nemecku, nechcela si tam ostať?

Keď som študovala v Nemecku, rozmýšľala som nad tým, že tam zostanem a rozbehnem si tam kariéru aj kvôli priateľovi, ktorý tam žil. Mala som možnosť zahrať si v hannoverskom Schauspielhause. Naučila som sa veľa o ich kultúre, myslení. Nemecké expresívne divadlo sa mi však vtedy veľmi nepáčilo a ťahalo ma to domov na Slovensko. Vrátila som sa, aby som dokončila posledný ročník na Vysokej škole múzických umení, ale zároveň som sa snažila nechať si tie dvierka v Nemecku pootvorené.

Pred nedávnom si mala premiéru v Štúdiu 12 v Bratislave, v inscenácii Identikit si stvárnila ženu, ktorá sa cíti byť mužom.

Je to veľmi zaujímavý príbeh. Žena, ktorú stvárňujem, sa chce stať mužom aj navonok, aby ju ostatní „čítali“ správne. Som veľmi vďačná za túto úlohu režisérke Adrike Totikovej aj ostatným kolegom s ktorými som na tomto projekte spolupracovala.

Skúsenosti v zahraničí ťa nepochybne posilnili, ale z toho, čo hovoríš mám pocit, že najlepšie sa cítiš predsa len doma.

Momentálne znovu zapúšťam korene v rodnej Bratislave a teším sa z každej príležitosti a role. Oveľa viac si vážim to, čo mám. Cestovanie človeka naozaj posilní. Veľakrát som si povedala v rôznych ťažkých situáciách, že keď toto zvládnem, už ma naozaj nič nerozhádže. Samozrejme, že ma to rozhádzalo znovu a znovu. Je to skrátka prúd života, ktorý neustále pulzuje a je v pohybe. Učím sa dennodenne ho prijať, objať, pustiť nepotrebné a ísť ďalej. Neobzerať sa späť. Byť vďačná, s rešpektom voči druhým aj samej sebe. Vedieť si odpustiť a nezabudnúť sa usmievať! (smiech)