Európsky súd pre ľudské práva neprijal sťažnosť týkajúcu sa medzinárodného únosu dieťaťa

Prvým sťažovateľom bol maloletý britský štátny občan narodený v roku 2006, v súčasnosti sa zdržiava v Slovenskej republike. Sťažnosť v jeho mene podal tiež britský štátny občan - jeho otec, ktorý je druhým sťažovateľom. Sťažnosť európsky súd odmietol pre nevyčerpanie vnútroštátnych prostriedkov nápravy, keď nebola využitá ústavná sťažnosť, informovala hovorkyňa ministerstva spravodlivosti SR Alexandra Donevová.

Brit sa v roku 2006 oženil so Slovenkou. Neskôr sa im narodilo dieťa a rodina žila vo Veľkej Británii. V júli 2007 matka otcovi odkázala, že sa s dieťaťom z dovolenky v Chorvátsku nevrátia a že ho vezme na Slovensko. V auguste 2007 tak naozaj urobila. V roku 2009 sa manželia rozviedli. Ešte v novembri 2007 otec začal konanie na slovenských súdoch o návrat dieťaťa do Veľkej Británie podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí (Haagsky dohovor). Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave nariadili jeho návrat do Veľkej Británie ako do krajiny obvyklého pobytu. Matka však toto rozhodnutie napadla mimoriadnym dovolaním na najvyššom súde. Generálny prokurátor súčasne požiadal o pozastavenie vykonateľnosti rozhodnutia. V júni 2009 najvyšší súd zrušil rozhodnutie o nariadení návratu a vec vrátil prvostupňovému súdu.

Okresný súd zamietol návrh otca na nariadenie návratu. Súd skonštatoval, že dieťa žilo na Slovensku dva a pol roka, a že sa už zžilo s tamojším prostredím, a teda jeho návrat „nebol v záujme dieťaťa a jeho zdravého psychického vývoja“. Neskôr však krajský súd zrušil toto rozhodnutie a vec vrátil prvostupňovému súdu. Okresný súd následne na základe odvolania matky aj krajský súd opätovne nariadili návrat dieťaťa do Veľkej Británie. Matka opäť podala dovolanie na najvyšší súd a požiadala o pozastavenie výkonu rozhodnutia o nariadení návratu. V decembri 2011 najvyšší súd zrušil rozhodnutie krajského súdu, ktorý odvolanie matky zamietol a vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Následne krajský súd vrátil vec okresnému súdu. 

Sťažovatelia sa obrátili na európsky súd, kde namietali, že slovenské orgány nekonali urýchlene, že nevykonali rozhodnutie o nariadení návratu prvého sťažovateľa a tým ich zbavili možnosti, aby vo veci opatrovníctva a styku s dieťaťom rozhodovali súdy krajiny obvyklého pobytu dieťaťa, ktoré mali výlučnú právomoc rozhodovať v takých veciach, informuje Donevová. Sťažovatelia namietali, že nenariadenie definitívneho návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu bolo porušením ich práva na rodinný život. 

Európsky súd vo svojom rozhodnutí z 13. mája 2014 odkázal na argumenty slovenskej vlády, ktorá poukázala na to, že neboli vyčerpané vnútroštátne prostriedky na nápravu. Sťažovatelia sa totiž neobrátili so sťažnosťou na ústavný súd. Potrebné je totiž "tento prostriedok nápravy vyčerpať pred tým, ako sťažovatelia uplatnia na európskom súde svoje námietky týkajúce sa prieťahov v konaní alebo iné hmotné či procesné námietky".